Prečo sa ti manifestácia nedarí, aj keď robíš úplne všetko správne?

Mám veľmi veľa zapísaných otázok, ktoré mi posielate, a z nich si postupne triedim témy, o ktorých sa potrebujeme rozprávať hlbšie. Toto je jedna z tých najdôležitejších: prečo sa ti manifestácia nedarí, aj keď máš pocit, že robíš všetko správne?

Ja som Michal Drienik, autor 9 kníh o manifestácii a ľudia ma volajú Manifestor, poďme sa teda spoločne pozrieť na túto tému, s ktorou sa stretávam veľmi často.

Vizualizuješ, afirmuješ, pracuješ so svojimi myšlienkami, čítaš knihy, pozeráš videá, možno medituješ, možno si zapisuješ ciele, možno používaš scripting, 369 metódu, autosugescie, shifting, zákon predpokladu, zákon príťažlivosti, transurfing, čokoľvek, čo ti sedí, ale výsledok stále neprichádza. Alebo prichádza pomaly, čudne, neúplne, prípadne sa stále niečo rozbehne a zasekne. A človek začne byť unavený. Začne si hovoriť, že možno robí niečo zle, možno to nefunguje, možno sú všetky tieto učenia len pekná predstava, ktorú ľudia používajú na to, aby sa cítili lepšie. Lenže problém môže byť omnoho jemnejší a zároveň omnoho zásadnejší. Môžeš totiž robiť samotné techniky správne, ale vychádzať pri nich zo stavu, ktorý celý výsledok sabotuje.

Ja som na túto tému narazil aj vo vlastnom živote. Manifestáciu, zákon príťažlivosti, shifting, transurfing, zákon predpokladu a všetky tieto princípy som sa neučil iba tak, že by som si niečo prečítal a potom to opakoval ľuďom. Učil som sa ich roky na vlastných výsledkoch, na vlastných chybách, na veciach, ktoré mi vyšli, aj na veciach, ktoré mi nešli, hoci som mal pocit, že robím všetko správne. A postupne som začal chápať, že toto celé nie je len o tom, aby si človek získal viac peňazí, nové auto alebo pekný dom. Tvoje sny a túžby sú prejavom toho, kým si, po čom vnútorne smeruješ a čo chceš v sebe rozvinúť. Je to podobné ako s peniazmi. Ľudia radi hovoria, že peniaze kazia charakter, ale ja si myslím, že peniaze charakter skôr odhalia, znásobia a akcelerujú. Ak je človek dobrý, môže vďaka peniazom robiť viac dobra. Ak je človek hajzel, s väčšou mocou a väčšími možnosťami sa len viac ukáže. A rovnako je to s manifestáciou. Keď začneš lepšie chápať svoju myseľ, svoje vnútorné nastavenie a to, ako sa cez teba tvorí tvoja realita, nezískaš len veci. Veľmi často sa zrýchli aj to, kým sa stávaš.

A naše sny nie sú len materiálne. Nie je to iba túžba po väčšom množstve peňazí, po aute, po lepšom bývaní alebo po niečom, čo si môžeš odfotiť a ukázať svetu. Môžeš si priať krásny partnerský vzťah, viac pokoja, zmenu svojho tela, lepšie zdravie, viac energie, inú prácu, zmenu miesta, kde žiješ, viac zážitkov, slobodnejšie fungovanie alebo úplne iný pocit zo života. A pri každom z týchto cieľov existuje veľa možných chýb, ktoré človek robí. Preto o tom tvorím jednotlivé videá a preto si čítam vaše otázky. Nie preto, aby som vám dookola hovoril jednu peknú vetu, že máte myslieť pozitívne, ale preto, že celé toto učenie je hlbšie, než sa na prvý pohľad zdá. Niečo môžeš robiť technicky správne, ale vnútorne úplne zle. A presne na to sa dnes potrebujeme pozrieť.

Tento článok vznikol vďaka môjmu youtube videu, ak by ťa zaujímal a bavil viac video formát:

Prvýkrát som sa so zákonom príťažlivosti stretol, keď som mal devätnásť rokov. Mal som maturitu zo slovenčiny a v hlave som mal jednu konkrétnu otázku, ktorú som si za žiadnu cenu nechcel vytiahnuť. Nepamätám si už presne, či to bola trinástka alebo pätnástka, ale viem, že som na ňu stále myslel. Hovoril som si, len nie toto. Hocičo, iba nie táto otázka. Poéziu som vtedy nevedel ani zaťať, vôbec som si v tom neveril a práve tá otázka bola pre mňa nočná mora. A samozrejme, čo sa stalo? Vytiahol som si presne ju. Presne tú otázku, ktorú som nechcel. Dostal som zo slovenčiny štvorku, pretože moja učiteľka vedela, že nie som úplný lajdák a že niečo vo mne je, len som mal proste katastrofálnu otázku. Zabojovala za mňa, aby som vôbec prešiel, ale ja som z tej situácie ostal úplne prekvapený. Veď ja som si stále hovoril, že tú otázku nechcem. Prečo som si ju teda vytiahol?

Zákon príťažlivosti prišiel do môjho života

Keď som to povedal bratovi, ukázal mi dokument The Secret. Vtedy bol normálne nahraný na YouTube a on mi vysvetlil zákon príťažlivosti. Povedal mi, že som si tú otázku vytiahol práve preto, že som na ňu nonstop myslel. Nie preto, že som ju chcel, ale preto, že som na ňu sústreďoval celú pozornosť, emóciu, strach a vnútornú energiu. A toto je dôležité pochopiť, lebo nedávno sa ma na to niekto pýtal emailom. Ako je možné, že som si na maturite vytiahol otázku, ktorú som nechcel, keď zákon príťažlivosti má byť o tom, že si priťahujeme pozitívne veci? Lenže nič nie je ďalej od pravdy než tvrdenie, že si priťahujeme iba to, čo vedome chceme. My si veľmi často do života nepriťahujeme to, čo chceme. Priťahujeme si to, na čo je zameraná naša myseľ. A keď ideš ešte hlbšie, priťahuješ si realitu podľa toho, kým si, podľa svojej identity, podľa stavu, ktorý v sebe dlhodobo nesieš.

Ja som vtedy nemyslel na tú otázku spôsobom, že ju chcem. Ja som na ňu myslel v strachu. Mal som ju v hlave. Bola pre mňa dominantná. Bola to jediná otázka, ktorú som vnútorne nabíjal pozornosťou, emóciou a predstavou, že sa objaví. Stále som si hovoril, len nie toto, len nie toto, len nie toto. Ale čo z toho počuje realita? Nie slovíčko „nie“. Počuje tú otázku. Počuje tvoj obraz. Počuje tvoju emóciu. Počuje tvoje vnútorné zameranie. Keby to celé fungovalo tak primitívne, že stačí hovoriť, čo nechcem, a vesmír mi automaticky dá presný opak, život by bol veľmi jednoduchý. Lenže on taký nie je. Zákon príťažlivosti nie je nejaká lacná mágia, ktorú zmanipuluješ jednou vetou. Je to súčasť života. A zároveň, keď sa na to pozriem hlbšie, život sám osebe mi príde ako mágia. To, že existujeme, že sa vnímame, že máme vedomie, že ja môžem sedieť niekde na záhrade pred telefónom a vy ma môžete o niekoľko hodín alebo rokov pozerať niekde úplne inde na svete, v krásnom obraze a zvuku, by človeku pred pár storočiami pripadalo ako absolútny zázrak.

O dva dni som mal maturitu z angličtiny. A práve tam sa udial môj prvý vedomý experiment s týmto princípom. Stál som pred učebňou so spolužiakmi a videl som, že si niečo listujú na papieroch. Prišiel som za mojím spolužiakom Vladkom a pýtal som sa ho, čo to číta. On na mňa pozrel, že veď maturitné otázky z angličtiny. A ja som ostal úplne obarený. Aké otázky z angličtiny? Ja som ani nevedel, že nám niekto tie otázky dal. Asi som zase v škole nedával pozor. Zo slovenčiny som vedel, že existujú konkrétne maturitné okruhy, ale pri angličtine som si myslel, že tam jednoducho prídem, budem rozprávať po anglicky a nejako to zvládnem. Angličtinu som už vtedy vedel veľmi dobre, pretože som bol roky závislý na počítačových hrách a veľa z nich bolo v angličtine. Rozumel som, vedel som rozprávať, nebál som sa jazykovej bariéry. Lenže keď mi Vladko ukázal témy, zistil som, že problém nie je jazyk. Problém je, že polovicu z tých vecí by som nevedel povedať ani po slovensky.

Listoval som otázky a boli tam témy ako história Veľkej Británie, politika, ekológia, spoločnosť a rôzne veci, o ktorých som nemal ani šajnu. A mne vtedy došlo, že som nahratý. Že môžem pokojne prepadnúť a ísť robiť opravnú skúšku o mesiac alebo o niekoľko mesiacov. Rýchlo som si ich prelistoval a našiel som jednu jedinú tému, ktorú by som vedel rozprávať aj po slovensky, aj po anglicky. Šport, zdravie a výživa. Už vtedy som cvičil, zaujímalo ma telo, tréning, jedlo, bielkoviny, hmotnosť a zdravie. Nebol som ešte v tej odbornej úrovni, do ktorej som sa dostal neskôr ako kondičný tréner, ale vedel som o tom hovoriť. A tak som si povedal, že ak ten zákon príťažlivosti existuje, ak na tom dokumente a na tom, čo mi brat hovoril, niečo je, tak si vytiahnem presne šport.

Mal som možno pol hodinu alebo hodinu do skúšky a celý ten čas som sa prechádzal po chodbe hore-dole a opakoval som si: ja si vytiahnem šport. Ja si vytiahnem šport. Ja si vytiahnem šport. Nepremýšľal som nad všetkými ostatnými otázkami. Nehovoril som si, len nie história, len nie politika, len nie toto, len nie tamto. Poučil som sa zo slovenčiny. Zameral som celú myseľ na to, čo chcem. Predstavoval som si, ako o tom športe rozprávam, ako im hovorím o pohybe, o zdraví, o strave, o bielkovinách, o tom, čo už poznám. A veľmi zaujímavé je, že strach postupne odišiel. Najprv tam bola možno iba nádej, ale ako som si to opakoval a ako som sa na to sústredil, tá nádej začala prechádzať do dôvery. Navyše som si logicky povedal, že ak by som aj náhodou prepadol, nie je to smrť. Som dostatočne inteligentný na to, aby som sa za mesiac naučil otázky a prišiel to spraviť znovu. Tým pádom som nepotreboval sedieť schúlený v panike a báť sa všetkého, čo môže prísť. Mohol som si dovoliť oprieť myseľ do toho jediného smeru, ktorý som chcel.

TIP: Stiahni si zadarmo vizualizačnú nahrávku manifestora, aby si konečne nahliadol do svojej možnej budúcnosti a aktivoval kompas zmeny reality: Klikni sem

Keď ma zavolali dnu, na lavici boli otočené papieriky s otázkami dole hlavou a boli poukladané do tvaru smajlíka. Oči, ústa, obočie. Pani učiteľka povedala, nech si vyberiem. Nejakým spôsobom ma ruka zaviedla k papieriku, ktorý tvoril pravé obočie toho smajlíka. Vytiahol som ho, otočil som ho, ale bolo na ňom len číslo, takže som ešte stále nevedel, čo som si vlastne vytiahol. Triedna učiteľka, ktorá nás učila angličtinu, išla prstom po zozname otázok a povedala: šport a výživa. Alebo niečo v tomto zmysle. A ja som v tej chvíli ostal úplne hotový. Ono to vážne funguje. Dostal som jednotku z ústnej odpovede z angličtiny. Z písomnej som mal asi štvorku, pretože rozprávať a rozumieť som vedel veľmi dobre, ale pri písaní som robil chyby, rovnako ako ich občas robím aj v slovenčine. Ale na tej ústnej časti sa udialo niečo, čo mi zostalo v hlave dodnes.

Možno sa teraz zdá, že som veľmi odbočil od otázky, prečo sa ti manifestácia nedarí, aj keď robíš všetko správne. Ale práve tento príbeh je dôležitý, pretože na ňom vidno rozdiel medzi vnútorným stavom. Pri slovenčine som bol zameraný na strach. Robil som jednu veľkú nevedomú manifestáciu toho, čo nechcem. Pri angličtine som sa vedome zameral na výsledok, ktorý som si vybral, a zároveň som prestal výsledok napájať panikou. Mal som voľbu. V hlave som si urobil priestor na to, že to môže vyjsť. A ono to vyšlo.

Kedysi som o manifestácii nevedel vôbec nič, dne som profík manifestor

Vtedy som o manifestácii nevedel skoro nič. Pozrel som si jeden dokument, brat mi povedal pár vecí a to bol celý môj systém. Brat mi vtedy dokonca hovoril, že používa zákon príťažlivosti pri tipovaní futbalových zápasov. Bol mladší než ja, ešte si nemohol sám podávať, takže som mu chodil podávať tikety na moje meno. On mi dal peniaze, povedal mi, čo mám podať, a ja som sa čudoval, že pomerne často vyhrával. Mal potom peniaze na proteín, na pizzu, na veci, ktoré si chcel kúpiť, a vysvetľoval mi, že používa zákon príťažlivosti. Nehovorím teraz, že máte všetci utekať tipovať zápasy, to vôbec nie je pointa. Pointa je, že pre mňa to boli prvé momenty, keď som sa s týmto učením začal stretávať v realite a začal som nad tým premýšľať inak.

Potom išiel život ďalej a stretával som sa s tým čoraz viac. Zmanifestoval som si presnú prácu, akú som chcel. Neskôr som si ako kondičný tréner vedel priviesť klientov, koľko som potreboval. Niekoľko rokov som úspešne fungoval v posilňovni, trénoval som bežných ľudí, jednotlivých športovcov aj športové kluby, ľudí, ktorí chceli zmeniť telo, vzhľad, silu, kondíciu alebo zdravie. Zmanifestoval som si autá, jedno, ďalšie, ďalšie, až po auto, ktoré máme dnes za podmienok, pri ktorých by som bol normálne blbý, keby som si ho nekúpil. Prišli dovolenky, dary, zážitky, pracovné príležitosti, príjmy, rôzne posuny. A prišla aj moja manželka. Vtedy sme sa ešte vôbec nepoznali. Napísal som si, akú partnerku by som chcel mať, pretože už som nechcel donekonečna randiť, skúšať vzťah s jednou, s druhou a hľadať, či to náhodou vyjde. Chcel som partnerku na život. Do niekoľkých týždňov mi vstúpila do života žena, s ktorou sme si okamžite sadli, začali sme spolu chodiť a po čase, keď som našiel svoj starý zápisník snov a cieľov, som si prečítal vlastnosti, ktoré som si zapísal. Spĺňala všetky. A dnes je to moja manželka.

Týmto sa nechválim preto, aby som tu zo seba robil nejakého zázračného človeka, ktorému sa všetko plní lusknutím prsta. Hovorím to preto, aby ste pochopili, že niekde bol začiatok. Niečo ma nadchlo. Niečo som zažil. Potom som sa to roky učil, testoval, zlepšoval a postupne spájal viacero učení do jedného systému, ktorý dnes volám manifestácia. Pre mňa je to spojenie zákona príťažlivosti, zákona predpokladu, transurfingu, shiftingu, práce s identitou, prístupu k mysli, emóciám, vnútornému stavu a realite, očistené od zbytočného balastu a od prázdnych rečí. To je to, čo rozoberám vo videách, knihách, v komunite a v mojom videokurze manifestácie. Nie preto, že by som si prečítal tri citáty na internete, ale preto, že som si to musel postupne skladať na vlastnom živote.

A práve preto viem, že existujú ciele, pri ktorých môžeš mať pocit, že robíš všetko správne, a aj tak sa ti nedaria. Aj ja som také mal. Poznal som manifestáciu, vedel som vizualizovať, vedel som pracovať s myšlienkami, už som mal výsledky, už som videl, že niečo z toho funguje, a predsa boli veci, ktoré sa nehýbali. A vždy som sa musel pýtať, prečo. Čo pri tejto veci robím inak? Kde sa sám sabotujem? Prečo jedno prišlo pomerne ľahko a druhé sa vlečie? Tých možných chýb je veľa. Veľmi veľa. Existujú chyby v celkovom prístupe k manifestácii a potom ešte existujú chyby priamo v jednotlivých technikách. Človek môže zle vizualizovať. Môže zle používať afirmácie. Môže zle používať scripting. Môže zle robiť 369 metódu. Môže vkladať do techniky presne opačný signál, než si myslí. A potom si hovorí, že to celé nefunguje, pričom len nevidí, kde je problém.

Rád čítaš? Všetky moje knihy, môžeš získať priamo na tomto webe tu: michaldrienik.sk

Ale dnes vám chcem povedať jednu zásadnú vec, ktorú som mám pocit ešte takto priamo v žiadnom videu nepovedal. V skutočnosti môže človek robiť techniky správne. Môže správne vizualizovať, správne si vybrať scénu, správne si opakovať afirmácie, správne zapisovať zámer, správne pracovať s obrazom, pocitom aj detailmi. Môže mať technicky všetko správne. Ale ak pri tom vychádza zo zúfalstva, nedostatku a kontroly, celé to vnútorné napätie mu môže sabotovať výsledok. A toto si veľa ľudí vôbec nevšimne, pretože navonok robia presne to, čo sa naučili. Sedia, vizualizujú, meditujú, hovoria si afirmácie, píšu si do denníka, ale pod tým všetkým je jedna jediná veta: prosím, nech sa to už konečne stane, lebo bez toho nie som v poriadku. A to je úplne iný signál, než keď človek vedome tvorí z dôvery.

Je obrovský rozdiel medzi vedomou technikou a nevedomou kontrolou, ktorá sa za techniku iba schovala. Je rozdiel medzi tým, keď si niečo vizualizuješ preto, že si vyberáš určitú verziu reality, a tým, keď si to vizualizuješ preto, že panikáriš, že to ešte nemáš. Je rozdiel medzi tým, keď afirmuješ, pretože si vedome prelaďuješ myseľ, a tým, keď si opakuješ vetu dookola ako človek, ktorý sa bojí, že ak na sekundu prestane, všetko sa mu rozsype. Je rozdiel medzi tým, keď máš cieľ a tešíš sa naň, a tým, keď ten cieľ potrebuješ ako dôkaz, že konečne niečo znamenáš, že si konečne v bezpečí, že konečne môžeš dýchať.

Vráťme sa ešte raz k tej maturite. Keby som si pri angličtine sadol na chodbe schúlený v strachu, bez dôvery, bez pocitu, že mám nejakú voľbu, a opakoval si šport iba preto, že som bol úplne hysterický z predstavy, že vytiahnem niečo iné, možno by celý ten vnútorný signál vyzeral úplne inak. Ja som v tej chvíli mal veľmi zvláštnu výhodu. Uvedomil som si, že vlastne nemám čo stratiť. Ak si vytiahnem inú otázku a prepadnem, naučím sa to a prídem znovu. Nebolo by to príjemné, ale prežil by som to. A tým, že som vnútorne prestal dávať tomu strachu absolútnu moc, mohol som svoju pozornosť vedome oprieť do toho, čo chcem. Mal som výber. Nežil som iba ako obeť tých otázok, ktoré ležia na stole a môžu mi zničiť život. Uvedomil som si, že sa môžem naladiť na jednu konkrétnu skúsenosť.

Toto je dôležité aj v úplne iných oblastiach života. Človek si častokrát neuvedomuje, že má slobodný výber. Že mnohé veci, ktoré považuje za svoju nemennú realitu, sú naučené reakcie, návyky, identita, opakované rozhodnutia a spôsob, akým sám seba vníma. Dnes sa napríklad veľmi často pod pojmom sebaláska schováva aj popieranie reality. Niekto má výraznú nadváhu alebo obezitu, nemá za tým vážny zdravotný či psychický problém, ale namiesto toho, aby si povedal pravdu, začne to celé prezentovať ako zdravú sebalásku. Ja nikoho nehejtím za to, aké má telo. Každý nech si žije, ako chce. Naozaj mi do toho nič nie je. Ale ak si človek klame, že stav, ktorý mu zjavne neprospieva, je automaticky dôkazom sebalásky, podľa mňa to nie je zdravé. Sebaláska nie je klamstvo. Sebaláska je aj schopnosť priznať si, kde si vlastnými výbermi ubližujem a kde by som mohol začať robiť niečo inak. Koláč na teba nemieri pištoľou, aby si ho zjedol. Samozrejme, keď sa nebavíme o vážnych zdravotných alebo psychických problémoch. Veľmi veľa vecí je jednoducho výsledok našich každodenných volieb.

A čo je to tá manifestácia? Prečítaj si zadarmo článok TU

A rovnako na mňa pri tej maturite nemierili ostatné otázky zbraňou a nenútili ma, aby som sa ich bál. Ten strach bol vo mne. Ja som mu mohol podľahnúť alebo som sa mohol zastaviť a povedať si, že dobre, existuje aj iná možnosť. A presne toto sa deje v mnohých vašich cieľoch. Mnohí z vás máte možnosť niečo zmeniť, ale sami ste na ten cieľ navrstvili toľko tlaku, strachu, kontroly a potreby, že už sa pri ňom neviete cítiť slobodne. Jasné, sú situácie, kde to nie je také jednoduché. Keď má niekto o týždeň zaplatiť nájom a nemá peniaze, je úplne prirodzené, že cíti strach. Nie som tu na to, aby som človeku povedal, nech sa iba usmeje a vibruje vysoko, keď čelí existenčnému problému. To by bola hlúposť. Aj s takýmto stavom sa dá pracovať, ale vyžaduje to iný prístup a väčšiu citlivosť. Ja teraz hovorím o situáciách, kde človek sám dlhodobo živí vnútorný tlak, aj keď by sa mohol naučiť tvoriť omnoho pokojnejšie.

Z akého vnútorného miesta (stavu) používaš techniky manfiestácie?

Začni sa preto seba pýtať, z akého miesta vlastne používaš svoje techniky. Vizualizujem preto, že cítim jasný smer a teším sa naň, alebo preto, že sa bojím, že bez tej veci budem navždy nešťastný? Afirmujem preto, že si vedome tvorím nový vnútorný jazyk, alebo preto, že panikárim, že fyzická realita stále neukazuje výsledok? Meditujem preto, že sa chcem zrovnať so sebou a cítiť pokoj, alebo preto, že sa snažím silou-mocou vytlačiť život do bodu, kam ho potrebujem dostať? Robím scripting, 369 metódu, tapping, mirroring, autosugescie alebo čokoľvek iné z dôvery, alebo z nervozity? Toto je nepríjemná sebareflexia, pretože možno zistíš, že technika nie je problém. Problém je stav, z ktorého ju robíš.

Veľmi často sa k tomu pripája ešte niečo, čo by som nazval mikrokontrola. Nie je to veľké, dramatické kontrolovanie, pri ktorom by si si povedal, že máš problém. Sú to malé nenápadné reakcie, ktoré ti prezradia, čo sa v tebe naozaj deje. Predstav si, že máš e-shop a predávaš doplnky výživy. Je víkend, vonku je po dlhej dobe nádherne, prvýkrát v sezóne je tridsať stupňov, ľudia sú na výletoch, v prírode, s rodinou, na grilovačke, užívajú si deň a momentálne nemajú potrebu sedieť doma a objednávať doplnky výživy. To je úplne prirodzený cyklus trhu a správania ľudí. Lenže ty máš strach, že objednávok je menej, než by si chcel. Tak si ideš vizualizovať. Dáš si meditáciu na prosperitu. Snažíš sa naladiť na objednávky, peniaze, hojnosť, úspech. Meditácia skončí, cítiš sa na chvíľu lepšie, a o päť minút chytíš telefón a ideš do systému kontrolovať, či už prišli nové objednávky.

Toto je mikrokontrola. Toto je ten moment, kedy si potrebuješ priznať pravdu. Ty si tú vizualizáciu nerobil z dôvery. Ty si ju robil zo strachu, že objednávky neprídu. Potreboval si okamžitý dôkaz, že to funguje. Potreboval si, aby ti realita hneď odpovedala, aby si mohol byť pokojný. Lenže práve tým si odhalil, že pokoj si nikdy nemal. Celá technika bola len dočasné prekrytie napätia. A keď vychádzaš zo strachu, z obavy a z potreby stále niečo kontrolovať, ty si vlastne do ďalších momentov a ďalších dní manifestuješ ďalšie situácie, v ktorých budeš musieť kontrolovať. Pretože to, čo živíš, nie je hojnosť. Je to kontrolovanie. Je to vnútorná veta, že niečo nemusí vyjsť a ja to musím stále strážiť.

Tento malý zárodok sa potom vie rozliezť do celého života. Najprv kontroluješ objednávky. Potom kontroluješ peniaze na účte. Potom kontroluješ čísla, dosahy, ľudí, reakcie, partnera, správy, telefón, všetko. Stále potrebuješ mať istotu. Stále potrebuješ, aby ti vonkajší svet dokazoval, že si v bezpečí. Lenže život nefunguje tak, že budeš mať úplne všetko pod kontrolou. Určitú časť života sa musíš naučiť pustiť. Musíš vedieť urobiť svoj krok, vytvoriť hodnotu, vyslať zámer, rozhodnúť sa, spraviť potrebnú prácu, ale potom aj dôverovať. Nie byť pasívny. Nie rezignovať. Nie sedieť na gauči a čakať, že vesmír za teba vybaví účty. Ale prestať škrtiť život za krk a požadovať od neho dôkaz každých päť minút.

Keď sú tvoje sny a ciele dlhodobo vyživované zo strachu a obáv, techniky ti dokonca môžu začať zarábať na ďalšie problémy. Pretože nimi neposilňuješ novú identitu, ale staré napätie. Každou ďalšou vizualizáciou si pripomínaš, že to ešte nemáš. Každou ďalšou afirmáciou sa kontroluješ, či si už dosť naladený. Každým ďalším meditovaním čakáš, či už sa niečo vonku pohne. A potom je niekedy omnoho múdrejšie od všetkých techník na chvíľu odísť a len byť. Ísť sa prejsť. Uvariť si jedlo. Zahrať sa so psom. Dať si deň bez toho, aby si stále riešil, kedy sa už konečne niečo zhmotní. Začať sa znova učiť užívať si život aj bez toho, aby bol okamžite dokonalý. Pretože vnútorné napätie, z ktorého vystupuješ, veľmi často sabotuje presne ten výsledok, po ktorom túžiš.

Ja to vidím aj pri tvorbe a podnikaní. Ja veľmi rád tvorím obsah. Naozaj to zbožňujem. Milujem natáčať videá, hovoriť o týchto témach, písať, tvoriť kurzy, knihy, pracovať s komunitou, odovzdávať ľuďom veci, ktoré im môžu pomôcť. Niekedy si dokonca hovorím, že toho tvorím až priveľa, hlavne na Instagram, kde toho dávam veľa a potom sa to reuploaduje aj na Facebook. Možno časť tej energie postupne presuniem viac do YouTube, do môjho kurzu manifestácie alebo do mojej komunity na HeroHero, ktorá je úžasná, pretože tam môžem hovoriť aj veci, ktoré na verejný YouTube úplne nepatria. Ale pointa je, že ja tvorím veľmi veľa aj preto, že ma to baví. Nie je to len tlačenie výsledku cez paniku.

Mám pritom známeho, ktorého podnikanie funguje cez sociálne siete tak, že pridá jedno krátke video raz za týždeň a pol alebo raz za dva týždne, a napriek tomu má veľmi veľa peňazí pri pomerne malej viditeľnej snahe. Jedno video, dve alebo tri minúty, a funguje mu to. Keď som sa s ním o tom rozprával, bolo cítiť, že on si to tak nastavil. Chcel žiť vo voľnosti, chcel si užívať život, nechcel byť otrokom svojho podnikania a presne takým spôsobom si to aj vytvoril. A potom sú tu iní ľudia, ktorí majú veľmi podobný produkt, možno inak zabalený, ale v zásade podobný, a robia obsah častejšie, viac sa snažia, viac tlačia, viac sú všade, viac vyvíjajú vonkajšiu aktivitu, ale výsledky sa ani nepribližujú tým jeho. Keď sa na to pozrieš iba zvonka, nedáva to logiku. Oni robia viac a majú menej, on robí menej a má viac. Lenže rozdiel nemusí byť len v marketingu alebo v produkte. Rozdiel môže byť v stave, z ktorého človek tvorí. Jeden tvorí zo slobody a nastavenia, že jeho život funguje. Druhý tvorí z mikrokontroly, napätia a strachu, že ak na chvíľu prestane tlačiť, všetko padne.

A práve toto je tá chyba, ktorú som vám dnes chcel ukázať. Možno v skutočnosti neveríš tomu, že máš slobodný výber. Možno neveríš sebe. Možno máš pocit, že musíš realitu dotlačiť, pretlačiť, umeditovať, uafirmovať, uvizualizovať do výsledku, lebo ak na chvíľu prestaneš, nič sa nestane. Lenže prílišné snaženie veľmi často znamená, že si vnútorne neveríš. Znamená, že neveríš procesu. Znamená, že za všetkými peknými technikami je ukryté jedno vystrašené dieťa, ktoré sa pýta, kedy už konečne dostane dôkaz, že bude všetko dobré. A toto je dobré si priznať. Nie preto, aby si sa odsúdil. Nie preto, aby si si povedal, že všetko robíš zle. Ale preto, aby si to vedel konečne uvidieť a začať meniť.

Máš vnútorný pokoj a dôveru, alebo strach a nervozitu, keď manifestuješ?

Pozri sa na svoju vizualizáciu. Pozri sa na svoje afirmácie. Pozri sa na meditáciu, scripting, 369 metódu, sugestie, tapping, mirroring alebo akúkoľvek techniku, ktorú používaš. A úprimne sa opýtaj: robím toto z vnútorného pokoja a vedomej voľby, alebo z napätia a nervozity? Potrebujem stále kontrolovať výsledok? Potrebujem vedieť, kedy to už bude? Potrebujem, aby mi každá maličkosť potvrdila, že už to ide? Predstav si, že si žena, ktorá si manifestuje partnera. Prídeš do fitka, nejaký sympatický muž sa na teba usmeje a ty okamžite v hlave spustíš celý film, či je to už ten tvoj vysnívaný muž, či sa už manifestácia napĺňa, či ťa osloví, či sa niečo stane. Aj toto je mikrokontrola. Ty sa neodovzdávaš procesu, v ktorom sa môže prirodzene niečo krásne rozvinúť. Ty to hneď zvieraš v ruke a potrebuješ vedieť, či je to ono.

A potom sa pozri ešte širšie. Či túto potrebu kontroly nemáš aj v iných oblastiach. Či nepotrebuješ kontrolovať partnera alebo partnerku. Či nepotrebuješ kontrolovať, ako sa ľudia správajú, čo si o tebe myslia, čo odpíšu, kedy odpíšu, ako reagujú, ako sa veci vyvíjajú, či všetko dopadne presne tak, ako si si naplánoval. Lebo možno problém nie je iba v jednej manifestácii. Možno celý život nesieš z napätia, v ktorom sa bojíš pustiť volant čo i len o milimeter. A život ťa potom nemá kam zobrať, pretože ty mu nikdy nedovolíš plynúť. Stále ho držíš, stále ho sleduješ, stále ho skúšaš, stále mu neveríš.

Manifestácia nie je o tom, že musíš mať všetko pod kontrolou. Práve naopak. Určitá časť manifestácie je vedomé rozhodnutie, jasný zámer, práca s identitou, technikami, myšlienkami, emóciami a činmi. Ale druhá časť je odovzdanie sa tomu, že život môže nájsť cestu, ktorú ty dopredu nevidíš. Že nemusíš presne vedieť, cez koho, kedy a akým spôsobom sa niečo stane. Že môžeš byť vďačný za tú existenciu, v ktorej si, za cestu, ktorú kráčaš, za veci, ktoré už máš, a pritom stále vedieť, čo si vyberáš ďalej. Nie zo zúfalstva. Nie so stiahnutým bruchom. Nie so strachom, že ak sa to nestane do piatku, celý tvoj život nemá zmysel. Ale z vedomia, že si tvorcom, že môžeš smerovať, že sa môžeš meniť a že svet nie je iba nepriateľská stena, do ktorej celý život búchaš hlavou.

A toto sa samozrejme ľahko hovorí, ale nie vždy ľahko žije. Sú chvíle, keď človek cíti tlak. Sú situácie, keď má reálne problémy. Sú obdobia, keď sa mu niečo nedarí a nie je jednoduché byť pokojný. Ale práve preto sa to učíme. Práve preto nejde o jednu peknú vetu alebo o jeden večer vizualizácie. Ide o postupné majstrovanie svojho vnútorného sveta. O schopnosť všimnúť si, kedy už netvorím, ale kontrolujem. Kedy už si nevyberám, ale žobrem. Kedy už nevychádzam z dôvery, ale z paniky. Kedy používam techniku nie ako nástroj zmeny, ale ako utišujúcu tabletku na strach, ktorý nechcem vidieť.

Keď toto uvidíš, vtedy sa môže začať skutočná zmena. Možno potrebuješ na chvíľu ubrať techniky a viac pracovať s tým, aby si bol v poriadku aj teraz. Možno potrebuješ prestať každé ráno otvárať bankový účet, štatistiky, správy alebo objednávky a pozerať, či už realita poslúchla. Možno potrebuješ začať robiť svoju prácu s väčšou radosťou a menšou panikou. Možno potrebuješ priznať, že cieľ, po ktorom túžiš, si napojil na svoju hodnotu a že bez neho máš pocit, že nie si dosť. Možno potrebuješ svojmu vnútornému systému prvýkrát ukázať, že túžiš, ale nežobreš. Že smeruješ, ale nie si zúfalý. Že tvoríš, ale nemusíš mať každý detail pod kontrolou.

Technika bez správneho nastavenia identity je nič

Lebo technika bez správneho stavu je niekedy len pekne oblečený strach. Vizualizácia bez dôvery je len mentálny útek. Afirmácia bez vnútorného priestoru je len veta, ktorou sa snažíš prehlušiť to, čomu v skutočnosti veríš. Meditácia, po ktorej o päť minút kontroluješ výsledok, nie je ešte dôkazom pokoja. Je to často iba krátke zadržanie paniky. A ak toto človek pochopí, veľa vecí sa mu môže v živote zrazu prepnúť. Nie preto, že sa naučil ďalšiu techniku, ale preto, že konečne uvidel, čo do tých techník celý čas vkladal.

Ja úprimne verím, že keď sa tieto veci podajú ľudsky, polopate a bez zbytočných prázdnych rečí, môže ich pochopiť každý človek. Nemusíš byť nejaký duchovný majster. Nemusíš celý deň chodiť v bielom oblečení a tváriť sa, že vibruješ v siedmom nebi. Potrebuješ sa začať pozorovať. Potrebuješ si priznať pravdu. Potrebuješ sa naučiť pracovať so sebou, so svojou mysľou, s tým, čo vyžaruješ, s tým, čo robíš, s tým, ako kontroluješ, s tým, ako sa bojíš, s tým, čomu veríš. A ak som sa ja dokázal posunúť z chalana, ktorý bol v depresiách, v úzkostiach, neveril si a v určitých obdobiach doslova nemal čo zjesť, do života, ktorý žijem dnes, tak si myslím, že omnoho viac je možné aj pre vás, než si dnes dokážete pripustiť.

Ak chcete ísť v manifestácii hlbšie, nie len cez jednotlivé videá, ale cez celý systém od prvého kroku až po posledný, vytvoril som Videokurz manifestácie, kde som dal dokopy svoje vedomosti, skúsenosti, techniky aj postupy, ktoré som v živote používal a ktoré učím. Je tam doživotný prístup, celý systém práce s manifestáciou, bonusy, knihy a silná meditácia zameraná na shifting a vnútornú zmenu. Nájdete ho na mojom oficiálnom webe michaldrienik.sk v sekcii videokurzov alebo priamo pri Kurze manifestácie. A ak máte otázku, ktorú by ste chceli rozobrať v ďalšom videu, pokojne ju napíšte do komentára tak, aby bola dostatočne konkrétna, ale zároveň nemusíte verejne odhaľovať celý svoj život. Možno vďaka nej vznikne ďalšie video, ktoré pomôže nielen vám, ale aj množstvu ďalších ľudí, ktorí riešia úplne to isté.