Existuje jedna myšlienka, ktorá mi reálne zmenila život. Nie ako pekný citát, ktorý si človek prečíta, na chvíľu sa cíti lepšie a potom sa vráti späť do rovnakého chaosu, ale ako niečo, čo mi zmenilo pohľad na rozhodovanie, na fungovanie, na manifestáciu, na etiku, na dobré skutky, na úspech, na peniaze a celkovo na to, prečo niektorí ľudia celé roky čakajú, že sa ich život konečne pohne, a on sa nepohne. Myslím to úplne vážne. Toto je jedna z tých myšlienok, ktoré majú potenciál niekomu prehádzať realitu v hlave tak, že si zrazu uvedomí, že možno celý čas nečakal na správny čas, správne znamenie, správny moment alebo na to, kým ho vesmír odmení za to, že je dobrý človek. Možno celý čas čakal preto, že si nevedome myslel, že konať naplno by bolo nefér. Neetické. Príliš veľa. Príliš odvážne. Príliš drzé voči ostatným ľuďom, ktorí sa stále trápia, čakajú, drieť musia a pozerajú sa na tých úspešnejších s tým tichým pocitom, že „toto už nie je fér“.
Ja sa považujem za dobrého človeka. A verím, že väčšina ľudí, ktorí sledujú moju tvorbu, sú tiež dobrí ľudia. Ľudia, ktorí by nechceli niekomu ublížiť, ktorí premýšľajú nad svojimi činmi, ktorí nechcú ísť životom ako bezohľadní hajzli, ktorí šliapu po druhých len preto, aby sa dostali vyššie. A teraz sa nejdeme baviť o syndróme dobrého chlapca, Mr. Nice Guy, hodnej holky alebo o tom, že niekto je taký dobrý, až je vlastne slabý a nechá po sebe chodiť. Toto je hlbšie. Toto je o človeku, ktorý má v sebe vnútorný morálny kompas, lenže ten kompas sa mu niekedy začne krútiť proti nemu. Chce sa mu dariť, ale nechce, aby tým niekoho zranil. Chce mať viac peňazí, ale zároveň cíti, že inde vo svete je chudoba. Chce väčší úspech, ale vidí ľudí, ktorí pracujú ťažko, dlho, poctivo a nemajú ani zlomok toho, čo by on mohol získať, keby sa mu veci konečne rozbehli. A tak stojí na mieste. Nie preto, že nemá potenciál. Nie preto, že nevie techniky. Nie preto, že by realita bola proti nemu. Ale preto, že niekde hlboko v sebe má presvedčenie, že ak by sa mu darilo príliš ľahko, príliš rýchlo alebo príliš výrazne, bolo by to voči niekomu neférové.
- Tento článok vznikol vďaka môjmu youtube videu, ak by ťa zaujímal a bavil viac video formát:
Keď som pred rokmi objavil manifestovanie a začal ho reálne študovať, skúšať, aplikovať, testovať, prešiel som desiatkami techník, metód, prístupov, chýb aj slepých uličiek. Najprv som sa s tým stretol dávnejšie, potom po nejakom čase som sa do toho začal viac ponárať, a musím povedať, že úspešne. Veci, na ktoré som sa vedome zameral správnym spôsobom, cez správnu techniku, preladenie môjho vnútorného ja, zmenu identity, zmenu pohľadu, zmenu pocitov a rozhodnutí, sa mi v mnohých prípadoch splnili do bodky. Úspešná kariéra osobného trénera, klienti, športové kluby, významní jednotlivci, peniaze, autá, dary, zážitky, investičné kúsky, vzťahy, príležitosti. Zažil som naozaj veľa krásnych vecí, za ktoré som vďačný, a viem, že môj vnútorný stav, moje zameranie a moje rozhodnutia v tom zohrali veľkú rolu. Ale zároveň treba povedať jednu vec, ktorú ľudia niekedy nechápu. Nie som robot, ktorý si vedome manifestuje úplne všetko, čo má v živote. Normálne žijem život. Vyberiem dovolenku, zabukujem letenky, zabukujem ubytovanie a idem. Nie všetko je mystická manifestácia, pri ktorej sedím v lotosovom sede a čakám na pokyn z kvantového poľa. Život sa deje. Dobré aj zlé veci sa dejú. Ide o to, kam v tej mysli smerujem, čo si vyberám, s čím pracujem a akým človekom sa stávam.
Dnes mám v sebe prístup, ktorý je veľmi ovplyvnený aj stoicizmom a buddhizmom. Nie preto, že by som si nasadil nejakú duchovnú masku a tváril sa, že som stále nad vecou. Mávam horšie dni, horšie nálady, zlé pocity, zvláštne obdobia, tak ako každý človek. Ale rozdiel je v tom, že som si osvojil určitý pohľad na život, ktorý mi pomáha tým prechádzať inak. Trénujem pokoj, vyrovnanosť, harmóniu, schopnosť nereagovať na všetko ako pingpongová loptička, ktorú hádže svet zo strany na stranu. Predtým som žil chaotickejšie. Prišlo niečo dobré, reagoval som dobre. Prišlo niečo zlé, reagoval som zle. A tým pádom som neustále lietal v chaose, ktorý som si potom spätne znova a znova tvoril. Toto vidím u ľudí úplne bežne. Sú v permanentnej reaktivite, život je pre nich horská dráha. Raz radosť, raz panika, raz nadšenie, raz strach, raz nádej, raz depresia. A svet im stále predkladá ďalšie situácie, na ktoré reagujú rovnakým spôsobom, takže sa im zdá, že život je nevyspytateľný chaos, ale v skutočnosti veľakrát iba stále kŕmia ten istý vnútorný mechanizmus.
Popri tejto ceste som narazil na zvláštnu otázku, ktorá ma dlho trápila. Otázku etiky. Etiky vesmíru, etiky reality, etiky Boha, etiky kvantového poľa, etiky prírody, etiky života. Ja sa na život nepozerám tak, že sme len mäso a kosti, náhodne sa tu chvíľu pohýbeme, zomrieme a všetko skončí bez hlbšieho významu. Vnímam, že sme súčasťou niečoho väčšieho. Cítim to aj v prírode. Mám rád palmy, exotické stromy, rastliny, energiu niektorých miest, výhľady, more, veci, pri ktorých človek cíti, že v ňom niečo ožíva viac než medzi betónom. A práve preto som sa dlhý čas zamýšľal nad tým, čo je vlastne fér a čo nie je fér. Či je férové, aby sa jednému človeku darilo extrémne a druhý človek musel roky drieť na to, čo prvý zarobí za mesiac. Či je etické, aby niekto dostal veľký dar, veľkú príležitosť, veľký skok, keď iní majú málo. Či je správne chcieť veľa, keď niekto iný nemá ani základ.
Raz som bol na jednom veľkom stretnutí, kde bolo veľa ľudí z rôznych vrstiev. Bolo to rodinné stretnutie, kde som bol pozvaný ako známy, a medzi ľuďmi bol aj jeden veľmi úspešný podnikateľ. Veľmi milý človek. A zrazu traja ľudia s bežnou prácou začali doslova nadávať na to, že to je nefér. Že nie je fér, koľko tento človek zarobí mesačne, a koľko rokov oni musia pracovať na to, aby zarobili to, čo on za jeden mesiac. Vtedy mi to veľmi silno otvorilo otázku, ktorú som v sebe riešil už dlhšie. Fair, nefair. Etika, neetika. Je to spravodlivé? Nie je to spravodlivé? A práve tam som si začal uvedomovať, že veľmi veľa ľudí neblokuje ich neschopnosť, ale ich vlastná predstava o tom, čo by bolo voči svetu férové. Majú pocit, že keby sa im zrazu začalo dariť, akoby tým niekomu brali. Akoby tým ubližovali tým, ktorým sa nedarí. Akoby ich úspech bol urážkou cudzej bolesti.
- TIP: Stiahni si zadarmo vizualizačnú nahrávku manifestora, aby si konečne nahliadol do svojej možnej budúcnosti a aktivoval kompas zmeny reality: Klikni sem
Prvá vrstva tohto bloku je jednoduchá. Človek si vnútorne vypočíta, čo by si podľa neho zaslúžil. Napríklad má plat, z ktorého vie, že na päťdesiattisíc eur by musel pracovať tri roky. V jeho systéme je teda „férové“, aby na takú sumu pracoval tri roky. A potom stretne človeka, ktorý také peniaze zarobí za mesiac. Alebo za týždeň. Alebo ešte viac. A zrazu ho to zabolí. Lebo ak by si on zmanifestoval päťdesiattisíc eur rýchlo, bez toho, aby na to tri roky trpel, cítil by, že sa niečo porušilo. Že obišiel pravidlá. Že to je voči iným ľuďom neférové. A keďže sám cíti bolesť pri pohľade na úspešnejšieho človeka, nechce túto bolesť spôsobovať iným. Nechce byť tým, na koho sa budú ostatní pozerať s tým istým pocitom krivdy. Tak radšej ostane menší, aby nikoho nedráždil. Radšej si drží nižšiu realitu, lebo tá pôsobí morálne bezpečnejšie.
Práve preto môžete vidieť toľko ubližených komentárov na Facebooku, Instagrame a pod videami úspešných ľudí. Úspešný, spokojný človek nemá potrebu niekomu vypisovať hlúposti. Nemá potrebu zhadzovať, kritizovať a ísť si do komentára leštiť ego, že on musí svetu oznámiť svoj názor. Právo na názor máš. Ale otázka je, či je nutné ho všade vyvrhnúť. Veľakrát to nie je názor. Je to zranenie, ktoré si hľadá terč. Človeka bolí, že sa niekomu darí. Chcel by tiež, ale namiesto toho, aby sa pozrel na seba, na svoje rozhodnutia, na svoju identitu a na to, čo môže zmeniť, označí úspech druhého za nefér. A tým sa ešte viac uzamkne v realite, kde sa mu dariť nemôže. Lebo keby sa mu darilo, stal by sa pre seba tým, koho sám odsudzoval.
Druhá vrstva je ešte zvláštnejšia. Ľudia sa boja sami seba a svojich činov. Stále sa pozerajú hore na nejaký obláčik, Boha, vesmír, realitu, niečo nad nimi, a čakajú, že sa nad nimi jedného dňa niekto zľutuje. Majú pocit, že prostredie, v ktorom žijeme, je nejakým spôsobom emočné, že má ku nim osobný vzťah, že ich sleduje, počíta dobré a zlé skutky, hodnotí ich podľa nejakej morálnej tabuľky a keď bude dobrých činov dostatočne veľa, potom sa im bude môcť dariť. Lenže tam narážame na tvrdý problém. Prečo sa potom nedarí každému človeku, ktorý pomáha v útulku? Prečo ľudia, ktorí zachraňujú zvieratá, pomáhajú prírode, kupujú jedlo do útulkov, sadia stromy alebo robia pekné veci pre svet, nemajú automaticky dokonalý život, peniaze, vzťahy a zdravie? Neurobili viac dobrých skutkov než niekto, kto sa má lepšie? Kde je tá údajná univerzálna účtovná kniha?
- Rád/rada čítaš? Všetky moje knihy, môžeš získať priamo na tomto webe tu: michaldrienik.sk
A teraz pozor, toto nie je výzva nebyť dobrým človekom. Ja som veľmi za dobrých ľudí, dobrú spoločnosť, pekné správanie, pomoc, lásku a ohľaduplnosť. Mne sa nepáči, keď je niekto hajzel na úkor druhých, keď ľudí zneužíva, manipuluje, núti ich do niečoho alebo im naschvál robí zle. To vôbec. Lenže je rozdiel medzi tým, keď konáte dobro z čistej radosti a lásky, a tým, keď konáte dobro ako obchod s realitou. Keď pomáhate preto, že vám to robí radosť, že to vychádza z vás, že cítite lásku, čistotu, pokoj, vďačnosť, vtedy sa vo vás tvorí určitá frekvencia, určitý stav, ktorý prirodzene mení aj váš život. Ale ak pomáhate preto, že si v skrytosti hovoríte, že vás za to svet raz odmení, už to nie je čisté. To nie je láska. To je obchod. A realita nefunguje ako úradník, ktorý vám po desiatich dobrých skutkoch vystaví poukaz na úspech.
Podobne to platí aj naopak. Ani takzvaný zlý čin nemusí automaticky vytvoriť „karmu“ v tom lacnom zmysle, ako ju ľudia používajú, ak v človeku nevznikne vnútorný rozpor. Čo tým myslím? Veľakrát to, čo človeka začne ničiť, nie je samotná udalosť, ale jeho reakcia na ňu. Zlé svedomie, výčitky, vnútorný konflikt, pocit, že spravil niečo nefér, nesprávne, proti sebe, proti vlastnej vnútornej bytosti. A tento rozpor vytvára negatívnu energiu, napätie, frekvenciu, ktorá potom priťahuje ďalšie situácie, v ktorých sa človek cíti potrestaný. Nie preto, že tam hore sedí niekto s bičíkom a zapisuje si, že teraz si nedostal odmenu. Ale preto, že tvoj vlastný vnútorný systém sám seba nastaví do pocitu viny, trestu, očakávania smoly. A potom povieš, že karma. Nie. Bola to tvoja reakcia, tvoj filter, tvoja etika, tvoj vnútorný rozpor.
A tu sa dostávame ešte hlbšie. Ľudia často žijú v zvláštnom strachu, že ich niečo stále pozoruje. Boh, vesmír, realita, karma, osud, nejaké pole. A preto nejdú naplno. Nevedia sa odviazať, odhodlať, vykročiť za svojimi snami, lebo možno ešte nenastal správny čas. Možno ešte nie sú dostatočne dobrí. Možno ešte neprišiel správny moment. Možno ešte musia niečo odpracovať. Možno ešte nie sú dostatočne eticky pripravení. A tak čakajú. Roky. Desaťročia. Včera som ležal na pláži a pozoroval ľudí. Rád pozorujem ľudí, ako sa správajú, čo robia, nad čím asi premýšľajú, samozrejme to sú len moje dohady. A človek vidí množstvo ľudí, ktorí akoby celý život len rozmýšľali, že raz by niečo chceli. Raz začnem jazdiť na vodnom skútri. Raz sa presťahujem. Raz začnem podnikať. Raz budem mať lepšie telo. Raz sa odviažem. Raz sa niečo stane. A zrazu ubehne päť, desať, dvadsať, tridsať rokov. Máte sedemdesiat, ležíte v posteli v tej istej dedine, v tom istom meste, skoro na tom istom sídlisku, kde ste sa narodili, a stále čakáte, že niekto tam hore raz prižmúri oko a dopraje. Lenže on neprižmúril. Lebo vy ste sa nerozhodli.
Toto je jadro. Realita miluje čin. Nie snívanie bez pohybu. Nie donekonečna premýšľať, že jedného dňa. Nie morálne kalkulovať, či ste už dosť dobrý človek na to, aby ste mohli ísť za tým, čo chcete. Čin nesie energiu. Keď sa spojí jasná myšlienka, predstava, vnútorný stav a reálny krok vo fyzickom svete, veci sa začnú skladať. Nie vždy okamžite, nie vždy spôsobom, ktorý ste si naplánovali, ale začnú. Vtedy sa človek vystrelí ako raketa. Pretože predstava bez činu je para nad hrncom. Čin bez predstavy je slepé pobehovanie. Ale predstava, vnútorné preladenie a čin spolu vytvárajú smer. A smer rozhýbe realitu.
Veľa ľudí sa zasekne práve preto, že čakajú na odmenu za dobrú povahu, namiesto toho, aby začali konať ako človek, ktorý si vybral novú realitu. Ráno vstanú a prvé, čo spravia, je telefón. Instagram, TikTok, správy, cudzie životy, cudzie drámy, cudzie názory, cudzie emócie. Hneď ráno si zamoria pozornosť hovadinami. Potom nestíhajú do práce, nestíhajú deti odviezť do školy, nestíhajú seba, nestíhajú život, ale hlavne že vedia, čo bolo na Instagrame. A čo tam bolo? Nič. Nič, čo by ich posunulo. Nič, čo by ich zmenilo. Nič, čo by vytvorilo pokoj, stabilitu alebo smer. Vybehnite radšej na balkón, terasu, pred dom, na prechádzku. Oprite tvár do ranného slnka. Zacvičte si. Čítajte knihu. Pomeditujte. Trochu rozmýšľajte. Veľa odpovedí máte v sebe, len ich nepočujete, lebo od rána do večera prekrývate vlastné vnútro digitálnym šumom.
Ľudia lietajú mysľou hore-dole, pretože stále reagujú. Toto prišlo, zareagujem takto. Tamto prišlo, zareagujem takto. Niečo dobré sa stalo, som nadšený. Niečo zlé sa stalo, som rozbitý. Oni chcú len dobré pocity, ale zlé pocity nechcú. To je naivné. Dokonca egoistické. Život vám dáva paletu všetkých farieb. Tak nimi maľujte. Neznamená to, že nebude búrka. Znamená to, že sa v tej búrke môžete naučiť tancovať. A toto je rozdiel medzi človekom, ktorý čaká na odmenu za to, že je dobrý, a človekom, ktorý sa stáva tvorcom vlastnej reality. Prvý čaká, že mu život konečne prestane dávať nepohodlné farby. Druhý zoberie aj tmavú farbu a použije ju tak, aby obraz dostal hĺbku.
Ak sa cítiš zaseknutý, možno nepotrebuješ ďalší znak. Možno nepotrebuješ ďalšiu techniku. Možno nepotrebuješ čakať, kým sa vesmír presvedčí, že si dostatočne dobrý človek. Možno potrebuješ uvidieť, kde si z vlastnej dobroty spravil brzdu. Kde si z etiky spravil výhovorku. Kde čakáš na povolenie, ktoré nikto nevydá. Kde veríš, že ak sa ti bude dariť, bude to voči niekomu nefér. Kde sa bojíš byť človekom, ktorého by tvoje staré ja možno odsúdilo. Lebo ak roky odsudzuješ úspešných ľudí, peniaze, slobodu, výkon, odvážne rozhodnutia a viditeľnosť, potom sa nemôžeš čudovať, že tvoja realita nechce pustiť teba do tej istej kategórie. Tvoj systém by ťa obvinil.
Preto je niekedy potrebné preprogramovať samotný vzťah k úspechu. Nie v zmysle stať sa bezohľadným. Nie v zmysle kašľať na ľudí. Ale pochopiť, že tvoj úspech nie je útok na cudziu bolesť. Tvoje peniaze nie sú automaticky krádežou cudzej hodnoty. Tvoja sloboda nie je výsmech tým, ktorí sa ešte boja. Tvoja odvaha nie je neetická len preto, že niekto iný stále čaká. Môžeš byť dobrý človek a zároveň sa ti môže dariť. Môžeš pomáhať, ale nie obchodovať s vesmírom o odmenu. Môžeš robiť dobro, ale nie preto, aby si si kúpil právo na šťastie. Môžeš chcieť viac, a pritom nikomu neubližovať. Môžeš konať, riskovať, rozhodnúť sa, vystúpiť zo stagnácie, a stále ostať človekom s čistým srdcom.
A práve tu sa začnú veci hýbať. Nie v momente, keď si ešte raz povieš, že raz by bolo pekné. Ale v momente, keď urobíš čin, ktorý je v súlade s tým, čo tvrdíš, že chceš. Ak chceš zmeniť telo, choď cvičiť. Ak chceš podnikať, urob prvý konkrétny krok, nie ďalší rozhovor o tom, že raz. Ak chceš mať lepší vzťah, začni sa správať ako človek, ktorý vie komunikovať, stáť v pravde a niesť zodpovednosť. Ak chceš pokoj, prestaň si hneď ráno sypať do hlavy chaos. Ak chceš slobodu, prestaň čakať, že ti ju niekto schváli. Ak chceš realitu, ktorá sa pohne, pohni sa ty.
Pre skeptických ľudí by som povedal veľmi jednoducho: nájdite si vlastný pohľad na manifestáciu. Nemusíte preberať môj slovník, moje metafory, moje vnímanie kvantového poľa, Boha, reality alebo energie. Poskladajte si vlastnú filozofiu z toho, čo ste v živote videli, zažili, pochopili, prečítali a precítili. Ale neklamte si v jednej veci: bez činu sa realita nehýbe tak, ako by mohla. A bez zmeny vnútorného nastavenia sa často hýbe stále do rovnakých kruhov. Preto mi stoicizmus tak pomohol. Priniesol do toho pokoj, disciplínu, schopnosť konať, schopnosť držať si smer a nečakať, že život bude stále jemný. A pre mňa ako muža bolo dôležité začať chápať aj to, čo znamená ostať v sile, v disciplíne, v mužskej energii, nezmäknúť, nezženštieť v tom zlom slova zmysle, nerozpadnúť sa pri každom tlaku, lebo keď muž slabne, často slabne aj jeho vzťah, práca, smer a celý jeho svet.
Takže pointa nie je, že dobré činy sú zbytočné. Robte dobré činy. Buďte dobrí ľudia. Pomáhajte, keď to cítite. Prinášajte svetu niečo pekné. Ale neočakávajte, že samotná existencia prižmúri oko nad vašou reaktivitou, chaosom, strachom, negatívnymi návykmi, pasivitou a večným odkladaním, len preto, že ste občas urobili niečo dobré. To je naivita. Život nebude za vás konať iba preto, že ste slušný človek. Dobrota nie je náhrada za odvahu. Etika nie je náhrada za čin. A čakanie na správny moment nie je spiritualita. Veľakrát je to len strach v elegantnejšom kabáte.
Ak sa cítiš zaseknutý, prestaň čakať, že sa veci rozhýbu samé od seba. Zastav sa, pozri sa na svoj vnútorný systém a spýtaj sa veľmi nepríjemnú otázku: čo by sa stalo, keby sa mi naozaj začalo dariť? Koho by to vo mne ohrozilo? Akú starú predstavu o férovosti by som musel pustiť? Aký obraz o peniazoch, úspechu, slobode, akcii a dobrote by sa musel zmeniť? A potom sprav jeden čin. Nie veľkolepý status. Nie ďalšie premýšľanie. Nie ďalší deň v telefóne. Jeden čin, ktorý nesie energiu novej reality. Lebo realita miluje čin. A ak je ten čin spojený s jasným obrazom, pokojnejším vnútrom a ochotou prestať obchodovať s vesmírom o odmenu za dobrotu, veci sa začnú hýbať spôsobom, ktorý by si zo starého ja nikdy nevymyslel.
- Ak sa chceš naučiť kompletne všetko o manifestácii, odporúčam ti môj Video-Kurz Manifestácie (klikni na názov pre viac info)
