Podnadpis: Ako sa vypracoval Michal Drienik?

Začiatky sú trápne. A je úplne normálne, že sú trápne. Toto je jedna z vecí, ktorú ľudia stále nechcú prijať, pretože majú zvláštnu predstavu, že keď s niečím začnú, mali by v tom byť okamžite dobrí, prirodzení, sebavedomí, plynulí, talentovaní a ideálne ešte aj obdivovaní okolím. Chcú začať točiť videá, ale nechcú vyzerať trápne. Chcú začať písať, ale nechcú písať kostrbato. Chcú začať podnikať, ale nechcú prvé chyby. Chcú vystupovať pred ľuďmi, ale nechcú cítiť stres. Chcú byť dobrí v tanci, v predaji, v hudbe, v trénerstve, v remesle, v písaní knihy, v tvorbe obsahu, ale nechcú prejsť tou prvou fázou, kde človek ešte nevie, ako sa drží kamera, ako sa skladá veta, ako sa pozerá do objektívu, ako sa pracuje s vlastným hlasom, ako sa zvláda nervozita, ako sa prežije ten zvláštny pocit, že „čo si o mne pomyslia ľudia“. Lenže práve táto fáza je súčasť cesty. Nie chyba. Nie dôkaz, že na to nemáte. Je to vstupná brána. A kto sa hanbí prejsť bránou, nikdy sa nedostane do miestnosti, kde by sa z neho mohol stať majster.

Dnes vidíte mňa, Michala Drienika, s približne desaťročnou praxou v natáčaní videí, písaní článkov, písaní kníh, tvorbe obsahu, prednášaní, rozprávaní pred ľuďmi, vedení kurzov, seminárov a rôznych projektov. Dnes si možno niekto pozrie moje video a povie si, že mi to ide prirodzene. Že rozprávam plynulo. Že viem skladať myšlienky. Že sa viem postaviť pred kameru a bez veľkého problému povedať to, čo chcem povedať. Lenže takto to nevyzeralo na začiatku. Vôbec nie. Pred desiatimi rokmi, keď som mal okolo dvadsať rokov, to bolo úplne iné. Bol som nervózny, hanbil som sa, zasekával som sa, nevedel som, ako rozprávať pred kamerou, a celý ten proces bol pre mňa čudný, nepríjemný a miestami až bolestivo trápny. A práve preto vám to chcem povedať, lebo veľa ľudí dnes vidí výsledok, ale nevidí tie prvé otrasné pokusy, ktoré výsledku predchádzali.

  • Tento článok vznikol vďaka môjmu youtube videu, ak by ťa zaujímal a bavil viac video formát:

S mojím vtedajším najlepším kamarátom Kamilom, a časom sa k nám pridal aj môj brat Martin, sme sa rozhodli vytvoriť projekt. Vtedy bol YouTube na Slovensku ešte v plienkach, Facebook a celé tvorenie obsahu tu len začínalo a my sme v našom obore patrili medzi prvých. Založili sme projekt Progress, ktorý sa neskôr volal Progress Be Different, a vytvorili sme web bedifferent.sk. Projekt bol o cvičení, životospráve, stravovaní a o tom, ako ľuďom ukázať, že svoje telo dokážu zmeniť aj bez nezmyslov, mýtov a posilkového bro science. Vtedy bolo všade plno rád typu: ak chceš chudnúť, musíš robiť veľa opakovaní s malou váhou; musíš jesť dva gramy bielkovín na kilo hmotnosti, inak to nepôjde; večer musíš dať kazeín, aby telo celú noc budovalo svaly; hneď po tréningu musíš vypiť proteín, lebo máš dvadsať minút anabolické okno. Samé kráviny, ktoré ľudia medzi sebou opakovali v posilovni, lebo to počuli od niekoho, kto to počul od ďalšieho človeka. A my sme chceli tieto veci vyvracať, vzdelávať, ukazovať ľuďom fakty a prinášať hodnotu.

Ako to celé začalo s tým Youtube?

Lenže ako to začalo? Naše úplne prvé video malo minútu a jedenásť sekúnd. Sedemdesiatjeden sekúnd materiálu. A natáčali sme ho dve hodiny. Dve hodiny sme natáčali minútu a jedenásť sekúnd. Dnes to znie smiešne, ale vtedy to bolo pre mňa úplne reálne. Bol tam kameraman, môj kamarát Ondrej Drozd, ktorému som dodnes veľmi vďačný, pretože nám to prvé video natočil úplne zadarmo. Bol som tam ja, bol tam Kamil a nikto iný. Žiadne publikum, žiadny dav, žiadna verejná hanba priamo pred ľuďmi. A aj tak som sa extrémne hanbil. Bol som nervózny. Nevedel som, čo si o nás ľudia pomyslia. Nevedel som, ako mám rozprávať. Zabúdal som vety. Zasekával som sa. Celé mi to prišlo čudné. A pritom to malo byť len obyčajné úvodné video, kde predstavíme projekt.

Keď sa dnes pozriem na seba spred desiatich rokov, vidím mladého chalana, ktorý sa snaží, ale ešte nevie, čo robí. Hovorí: „Ahoj, ja som Michal. Chceli by sme vám predstaviť náš nový projekt s názvom Progress…“ a celé to má úplne inú energiu, než akú mám dnes. Nie horšiu v zmysle, že by to bolo zlé ako človek. Ale vidieť tam začiatok. Vidieť tam neskúsenosť. Vidieť tam nervozitu. Vidieť tam, že ešte nie som vyrozprávaný, ešte neviem pracovať s kamerou, ešte neviem plynulo niesť myšlienku. A toto je dôležité. Vtedy som si mohol povedať, že v tom nie som dobrý, že na to nemám, že som trápny, že ľudia sa budú smiať, že to radšej nechám tak. A niektorí ľudia by to presne tak urobili. Skúsili by jednu vec, zistili by, že v nej nie sú okamžite prirodzení, a vyhodnotili by to ako dôkaz, že to nie je ich cesta.

  • TIP: Stiahni si zadarmo vizualizačnú nahrávku manifestora, aby si konečne nahliadol do svojej možnej budúcnosti a aktivoval kompas zmeny reality: Klikni sem

My sme pokračovali. Začali sme točiť videá o základných cvikoch, o stravovaní, o cvičení, o tom, ako robiť veci rozumnejšie. A samozrejme časom prišli aj hejteri. Ľudia, ktorí nám komentovali videá, ktorí nám hovorili, ako by sme to mali robiť, čo je na nás divné, čo je smiešne, čo by zmenili, čo sa im nepáči. Takí ľudia existujú dodnes. Nič nevytvárajú, alebo vytvárajú málo, ale komentovať vedia. Majú pocit, že ich názor je taký dôležitý, že ho musia niekam napísať, aby svet vedel, čo by urobili inak. Ale my sme aj napriek tomu išli ďalej. Organizovali sme spoločné tréningy vonku, na workoutových ihriskách. Chodilo nám pätnásť, dvadsať, niekedy aj tridsať ľudí. Zadarmo. A potom sme si vypýtali jedno euro za vstup, nie preto, aby sme zarobili, ale aby sme mohli kúpiť proteínové tyčinky a rozdávať ich ako darčeky alebo výhry na tréningoch. A ľudia prestali chodiť. Jedno euro. Aj to ma vtedy zabolelo, lebo mi to ukázalo niečo o ľudskej povahe. Ľudia chceli prísť, keď bolo všetko zadarmo, ale keď mali dať symbolické euro, ktoré by sa im aj tak vrátilo v podobe darčekov, zrazu bol problém.

Nič mi najprv nešlo ľahko

Ani organizovanie tréningov mi na začiatku nešlo prirodzene. Prišli ľudia a ja som sa hanbil. Bol som nervózny. Nevedel som, ako ich usmerniť, čo im povedať, ako ich rozdeliť do skupín, ako viesť tréning tak, aby to malo hlavu a pätu. Keď som mal sivé tričko, mal som pod pazuchami také obrovské „langoše“, že to bolo až trápne. Tak som sa potil od stresu. Normálne hanba. Radšej som sa vyzliekol a bol som bez trička, ale cítil som, ako mi pot steká po tele. Dnes to viem povedať s nadhľadom, ale vtedy to bolo nepríjemné. Lenže prax robí majstra. Nie predstava. Nie talent. Nie to, že si človek prečíta tri knihy a začne byť dobrý. Prax. Opakovanie. Vstupovanie do diskomfortu. Robenie veci aj vtedy, keď sa cítite trápne.

Po nejakom čase ma životné okolnosti priviedli k tomu, že som založil tento YouTube účet pod mojím menom. Začal som točiť videá o zákone príťažlivosti, manifestovaní, osobnostnom rozvoji, filozofii, stoicizme, inom myslení, pokoji, disciplíne, vyrovnanosti a o veciach, ktoré mi pomáhali v živote. Na Slovensko som prinášal štýl tvorby, ktorý tu vtedy skoro neexistoval. Bol som v tom určitým spôsobom základ, pilier, jeden z ľudí, ktorí túto oblasť začali rozprávať inak, ľudsky, priamo, vo videách, cez osobnú skúsenosť. Znie to egoisticky? Možno. Ale je to proste tak. A práve preto, že to bolo nové, som sa zase hanbil. Znovu prišla nervozita. Znovu prišli otázky, čo si o mne ľudia pomyslia. Znovu ten vnútorný tlak, že teraz už nehovorím len o cvičení, ale o myslení, živote, depresiách, duchovne, realite, veciach, ktoré sú pre niektorých ľudí citlivé, čudné alebo smiešne.

Už som mal za sebou nejaký rok rozprávania na kameru, ale nebolo to často. Nebolo to každý deň, nebolo to ani každý týždeň. Skôr som sa stále schovával za písanie článkov. Postupne som si kúpil prvú kameru, Nikon zrkadlovku, myslím, že D5200, kúpil som si mikrofón a mohol som začať. Lenže nevedel som ako. Tak som si začal vymýšľať, že mi ľudia píšu otázky a ja na ne odpovedám. Natočil som prvé tri videá a potom som s tým prestal, pretože mi to prišlo neautentické a ako klamanie. Veď kto by mi písal otázky, keď ma nikto nepoznal a účet som ešte len založil? Tak som začal točiť videá tak, ako ma to naozaj bavilo. Začal som rozprávať o mojich myšlienkach, názoroch, skúsenostiach, o tom, čo mi pomohlo s depresiou, so zmenou myslenia, s iným pohľadom na život.

  • Rád/rada čítaš? Všetky moje knihy, môžeš získať priamo na tomto webe tu: michaldrienik.sk

Prvé videá som natáčal v pivnici paneláku. Ráno o pol piatej, niekedy o pol štvrtej, o piatej, o pol šiestej, len aby ma nikto nevidel a nepočul. Až tak som sa hanbil. Až tak som bol nervózny. Až tak som nevedel normálne hovoriť na kameru. Dnes si to možno niekto nevie predstaviť, ale vtedy som nemal vycibrený jazyk. Nevedel som rýchlo skladať vety za sebou bez toho, aby som sa nepomýlil. Nevedel som držať myšlienku tak, ako ju držím dnes. A hlavne som chcel ľuďom dávať hodnotu, takže som na seba vytváral tlak. Nech je to dobré. Nech to niekomu pomôže. Nech to nie je trápne. Nech to má zmysel. A tento tlak ešte zvyšoval nervozitu.

Lenže videá postupne naberali na popularite. Ľudia ich pozerali. Niektorým pomáhali. A ja som sa stále menej a menej hanbil, pretože som mal stále viac a viac praxe. Toto je pointa. Nie že som zrazu jedného dňa dostal z neba dar, že odteraz budem dobrý rečník. Nie. Jednoducho som to robil. Znova. Znova. Znova. A nervová sústava si zvykala. Mozog si vytváral nové dráhy. Jazyk sa učil skladať myšlienky. Telo si zvykalo na kameru. Myseľ si zvykala na to, že je normálne rozprávať do objektívu. To, čo bolo kedysi trápne a neznáme, sa stalo známym. A keď sa niečo stane známym, nervová sústava sa už nemusí tak báť.

Toto si potrebujete uvedomiť, ak chcete niečo začať. Možno si myslíte, že začnete podnikať a hneď budete zarábať veľa peňazí. Začnete písať knihu a prvá kniha sa bude písať sama. Začnete chodiť na tanec a hneď budete perfektní tanečníci. Začnete hrať na klavír a hneď vám to pôjde. Začnete robiť okná, dvere, murárčinu, masáže, trénerstvo, predaj, obchod, fyzioterapiu, tvorbu obsahu, čokoľvek, a očakávate, že ak to je „vaša cesta“, malo by to ísť hladko. Lenže začiatky sú väčšinou trápne. Sú nepríjemné. Sú mimo komfort. Nervová sústava sa musí naučiť nové pohyby, nové zvyky, nový štýl myslenia, nový svet. Musia vzniknúť nové synaptické spojenia. A vaše terajšie ja sa s tým musí zosúladiť.

Strach a nervozita? Myslíte, že ja som to necítil?

Strach a nervozita pred tým, čo máte začať, sú prirodzené. Pre vašu nervovú sústavu je neznáme vždy potenciálne nebezpečné. Ona sa celý život zaujíma hlavne o to, aby ste prežili. Nie aby ste boli slávni. Nie aby ste napísali knihu. Nie aby ste si splnili sen. Ona chce predvídateľnosť. Chce bezpečie. Chce známe prostredie. Ak idete do niečoho nového, nevie predpokladať, čo tam bude. Nevie, či tam prežijete spoločensky, emočne, finančne, identitne. Preto vás od toho odťahuje. Dáva vám výhovorky, prečo nezačať. Dáva vám nervozitu. Dáva vám pocit trápnosti. Dáva vám myšlienky typu: čo si pomyslia ľudia, čo ak sa strápnim, čo ak mi to nepôjde, čo ak to nemá zmysel. Lenže toto nie je pravda o vašom potenciáli. Toto je len reakcia systému, ktorý nechce ísť do neznámeho.

Talent existuje. Samozrejme, že niekto môže mať na niečo prirodzený cit. Niekto má lepší hlas, niekto lepší rytmus, niekto lepší pohyb, niekto lepšiu pamäť, niekto rýchlejší jazyk, niekto prirodzene lepší kontakt s ľuďmi. Lenže človek, ktorý možno nemá taký talent, ale rozhodne sa vytrvať, často prerastie človeka s talentom, ktorý si to neodmaká. Talent je pekný štart. Prax je cesta. A cesta nakoniec zlomí veľmi veľa talentovaných ľudí, ktorí si mysleli, že im to bude ísť samo. Preto ak chcete niečo začať, odložte si jednu myšlienku do budúcnosti: je úplne normálne, že vám to zo začiatku nejde. Nie je to hanba. Nie je hanba, že ste vyrastali bez otca a nikto vás nenaučil technické veci. Nie je hanba, že ste sa nikdy nehrali s kladivom, šrobovákom, vŕtačkou a teraz máte tridsať alebo štyridsať rokov a neviete niečo opraviť. Nie je hanba, že ste nikdy nerozprávali pred ľuďmi a teraz vám trasie hlas. Nie je hanba, že prvé video je hrozné. Hanba je iba to, ak sa kvôli trápnemu začiatku nikdy neposuniete ďalej.

Pozrite sa na moje knihy. Vydal som ich viacero a dnes sa môžem pozrieť na to, ako sa moja tvorba vyvíjala. Prvá kniha Rozvíjaj rovnako telo aj myseľ sa písala ľahko a je podľa mňa dobrá pre mladých ľudí, pre ľudí, ktorí sa začínajú oťukávať s iným myslením, spiritualitou, osobným rozvojom. Potom prišla kniha Umenie života, ktorá už bola lepšia. Potom Veľký človek, ktorý som napísal ako príbeh, reflexiu môjho vlastného života. Neskôr ďalšie knihy, niekde surovejšie, ako V okovách systému, niekde jemnejšie, ale s obrovskou hodnotou, ako Alchýmia blahobytu. A viete, ktorá kniha sa stala bestsellerom v kníhkupectvách na Slovensku, nielen u nás na e-shopoch alebo na mojom webe, ale reálne v kníhkupectvách? Až siedma kniha. Siedma. Nie prvá. Nie druhá. Siedma.

Mal som sa vzdať? Ani náhodou. Bestseller ma čakal neskôr

Čo som mal urobiť po prvej knihe? Vzdať sa, lebo nebola hneď bestseller? Povedať si, že asi nie som spisovateľ? Že to nemá zmysel? Že ak by to bola moja cesta, prvá kniha by vybuchla do sveta ako bomba? Nie. Písal som ďalej. Každou knihou rástla pútavosť, hĺbka, hodnota, štýl, schopnosť viesť myšlienku. Napísal som stovky, možno tisíce príspevkov na sociálne siete, stovky článkov na blog, články o cvičení, texty pre komunitu, knihy, predajné texty, newslettery, rôzne formáty. To je prax. To je remeslo. To je to, čo z človeka vytvára majstra. Nie jedna predstava, že chcem byť autor. Ale roky písania. Roky skladania viet. Roky hľadania vlastného podpisu. Dokonca vedome nedodržujem niektoré pravidlá spisovnej slovenčiny, niektoré veci skracujem, rozprávam a píšem po svojom, niekomu to reže oči alebo uši, ale je to môj štýl. Môj vlastný podpis. Aj ten sa vyvíjal časom.

Druhý príklad sú prednášky. Chodím školiť firmy, veľké, malé, stredné, o emočnej inteligencii, nastavovaní cieľov, zvládaní stresu, osobnostnom rozvoji, inom pohľade na život, motivácii, práci so sebou. Robím semináre, pobyty, vystupujem na festivaloch, chodím do rádia, podcastov, televízie, online televízie. Ale aké to bolo na začiatku? Po tom, čo som mal nahratých už asi sto videí na YouTube a bol som omnoho viac vyrozprávaný, prišla prvá prednáška. Prvýkrát som stál pred ľuďmi s tým, že nejdem len rozprávať do kamery, ale mám udržať pozornosť miestnosti. A mal som stres. Jasné, že som mal stres. Predtým som na pódiu stál asi len na stužkovej, keď som rozprával príhovor za triedu rodičom a učiteľom, a tam som bol tiež nervózny. Pred prvou skutočnou prednáškou som si asi mesiac vizualizoval, ako prednášam, ako sa cítim v pohode, ako stojím pred ľuďmi, aby si moja nervová sústava zvykla na niečo neznáme.

Prišla prednáška a nebol som až taký nervózny, ako by som možno bol bez tej prípravy, ale stále to nešlo tak dobre ako dnes. Nebol som taký speaker, akým som dnes. Nevedel som tak dobre upútať ľudí, vtiahnuť ich do myšlienky, dávať im aha momenty, viesť ich otázkami, rozprávať plynulo, reagovať na energiu miestnosti. Dnes mám za sebou desiatky, možno už stovky prednášok, školení a seminárov. A opäť, čo ma posunulo? Prax. Nie to, že prvá prednáška bola dokonalá. Nebola. Ale prišla ďalšia a ďalšia. Nervová sústava sa učila. Jazyk sa učil. Telo sa učilo. Hlava sa učila. A zo začiatku trápne, stresové, neznáme sa postupne stalo prirodzenou súčasťou mojej práce.

Ľudia to vzdávajú príliš rýchlo, lebo si myslia, že im to má ísť hneď. Niekto robí vec pol roka a je sklamaný, že ešte nie je perfektný. Preboha, šesť mesiacov je stoosemdesiat dní. To je nič, ak sa niečomu nevenujete naozaj 24/7. Ja som niekedy točil video dvakrát týždenne po tridsať minút. To je hodina za týždeň. Nemohol som od seba očakávať, že budem po pár mesiacoch brutálny rečník, keď som tú konkrétnu činnosť robil hodinu týždenne. Tak prečo od seba čakáte dokonalosť vy, keď ste niečo ešte len začali? Prečo čakáte, že po pár mesiacoch podnikania budete mať výsledky ako človek, ktorý to robí desať rokov? Prečo čakáte, že po prvých pokusoch budete písať ako autor, ktorý napísal deväť kníh? Prečo čakáte, že prvé videá budú plynulé ako u človeka, ktorý ich natočil tisíc? To nie je logické. To je iba ego, ktoré chce výsledok bez procesu.

Kým chcete byť?

Či chcete byť dobrý predajca, obchodný zástupca, tanečník, maliar, hudobník, masér, tréner, fyzioterapeut, spisovateľ, tvorca, rečník, remeselník alebo podnikateľ, potrebujete pochopiť jednu jednoduchú vec: čas a prax z vás vytvoria človeka, ktorým sa dnes ešte necítite byť. Nie pocit pripravenosti. Nie to, že najprv sa budete cítiť sebavedomo a potom začnete. Začnete, budete sa cítiť čudne, budete sa hanbiť, bude vám to nejdúť, budete sa spotiť, budete sa zasekávať, budete robiť chyby, niekto sa možno bude smiať, niekto vás bude komentovať, niekto vám povie, že by to robil inak. A vy budete mať možnosť rozhodnúť sa, či toto beriete ako dôkaz, že máte skončiť, alebo ako cenu za vstup do oblasti, kde sa jedného dňa môžete stať naozaj dobrí.

Moje začiatky boli trápne. A práve preto dnes viem, že trápny začiatok nič neznamená. Nie je to veštba. Nie je to rozsudok. Nie je to dôkaz, že nemáte talent. Je to len prvý dotyk s novým svetom. Nervová sústava sa bráni, ego sa bojí, telo nevie, čo má robiť, myseľ hľadá únik a človek má pocit, že všetci sa pozerajú, hodnotia a čakajú, kedy spadne. Lenže realita je väčšinou oveľa jednoduchšia. Ľudia si riešia seba. A aj keby sa pozerali, no a čo? Kým oni pozerajú, vy rastiete. Kým oni komentujú, vy získavate prax. Kým oni čakajú, vy sa meníte. A po desiatich rokoch sa môže stať, že tí, ktorí sa báli vyzerať trápne, ostanú na mieste, a človek, ktorý sa cez tú trápnosť prebojoval, bude robiť presne to, čo kedysi nevedel ani začať.

Preto ak teraz stojíte pred niečím, čo chcete začať, prestaňte očakávať, že začiatok bude krásny. Možno nebude. Možno bude nepríjemný, kostrbatý, hanblivý, spotený, zasekaný, pomalý, smiešny. Ale práve tým sa začína. Nie dokonalosťou. Praxou. A ak pri tom vydržíte, jedného dňa sa pozriete späť na svoje prvé pokusy a možno sa zasmejete. Nie preto, že boli zbytočné. Ale preto, že presne ony vás priviedli tam, kde budete stáť. A tam pochopíte, že majster nevznikol tým, že sa vyhol trápnosti. Vznikol tým, že ju prežil dostatočne veľakrát, až sa z nej stala skúsenosť

  • Ak sa chceš naučiť kompletne všetko o manifestácii, odporúčam ti môj Video-Kurz Manifestácie (klikni na názov pre viac info)