Mentálna sila nie je o tom, že sa človek prestane báť. Nie je to stav, kde už nikdy necíti nervozitu, neistotu, tlak v bruchu, stiahnuté hrdlo, zrýchlený tep alebo vnútorný odpor pred niečím, čo má urobiť. Toto si ľudia často mýlia. Myslia si, že mentálne silný človek je ten, ktorý sa nikdy nerozhodí, nikdy nezaváha, nikdy si nepovie, že toto je ťažké, nikdy nemá potrebu utiecť alebo sa schovať pred zodpovednosťou. Lenže takto život nefunguje. Mentálna sila je skôr schopnosť nevzdať sa vlastnej sily v momente, keď sa pred vami objaví prekážka. Je to schopnosť uvedomiť si, že áno, bojím sa, áno, je mi to nepríjemné, áno, moje telo si spomína na staré situácie, kde som zlyhal, kde som sa hanbil, kde som si neveril, ale napriek tomu nemusím túto starú reakciu zobrať ako pravdu o tom, čo dokážem dnes. A práve toto dokáže človeku zmeniť život. Nie ďalšia teória, nie ďalšia hlboká analýza minulosti, nie ďalšia výhovorka zabalená do duchovného slovníka, ale praktická schopnosť postaviť sa do prítomnosti a povedať si: toto je výzva, nie dôkaz, že som slabý.
Naša minulosť nás formuje. Toto je fakt. Zážitky, skúsenosti, interakcie s ľuďmi, bolesti, sklamania, hanby, odmietnutia, konflikty, chvíle, keď sme si nevedeli pomôcť, to všetko sa v nás zapisuje. A potom na základe tejto minulosti predpokladáme, ako bude vyzerať budúcnosť. Ak sme sa veľakrát cítili neschopní, začneme predpokladať, že nezvládneme ďalšiu výzvu. Ak sme sa báli rozprávať pred ľuďmi, začneme sa báť ďalšieho rozhovoru. Ak nás niekedy niekto zahanbil, naše telo môže reagovať stiahnutím ešte skôr, než sa situácia vôbec začne. A veľa ľudí sa v dospelosti ocitne v zvláštnom stave, kde si vlastne neveria. Nevedia, či niečo zvládnu, nevedia, ako to zvládnu, a keď sa pred nimi objaví problém, začnú sa v ňom topiť ešte skôr, než sa ho dotkli. Čo s tým teraz? Ako to mám vybaviť? Čo ak to nezvládnem? Čo ak sa znova ukáže, že na to nemám? A zrazu nie je problém len problém. Je to celé divadlo minulosti, ktoré sa v tele spustí ako starý film.
- Tento článok vznikol vďaka môjmu youtube videu, ak by ťa zaujímal a bavil viac video formát:
Dnešná doba tomu vôbec nepomáha. Z každej strany prichádza tlak. Mal by si už mať deti. Mal by si mať hypotéku. Mal by si mať dom. Mal by si mať lepšie auto. Mal by si ísť na dovolenku. Mal by si mať darčeky na Vianoce, plán na Silvestra, dobrý telefón, dobrú školu, slušné zamestnanie, kariéru, nejaký status, niečo, podľa čoho sa dá tvoj život zhodnotiť zvonka. Ľudia sa vás často nepýtajú, či ste šťastní, spokojní, pokojní, vnútorne pevní, či dokážete dýchať vo vlastnom živote. Pýtajú sa na veci, ktoré sa dajú ukázať, porovnať, zaradiť do tabuľky. A potom sa podľa týchto vonkajších kritérií začneme hodnotiť aj my sami. Nie podľa toho, či rastiem ako človek, či som pokojnejší, či si viem viac stáť za sebou, či viem lepšie milovať, či viem menej utekať pred životom, ale podľa toho, či môj život vyzerá dosť dobre v očiach sveta.
Vždy som sa bál problémov
Ja som bol typ človeka, ktorý sa problémov bál. Bál som sa toho, čo predo mnou stálo. Bál som sa vecí, ktoré som mal vybaviť, vyriešiť, povedať, zariadiť, podpísať, vykomunikovať. Keď predo mnou stála situácia, ktorú moja hlava označila ako dôležitú, ťažkú alebo nepríjemnú, telo okamžite reagovalo. Zovreté hrdlo. Bolesť brucha. Zvýšený tep. Horšie vyjadrovanie. Neschopnosť povedať presne to, čo som chcel povedať. A potom prišiel ten klasický jav, ktorý pozná veľa ľudí: pohádali ste sa s niekým, alebo ste mali nejakú konfrontáciu, a až o dve hodiny neskôr vám napadne, čo ste mali povedať. Toto som mal povedať. Takto som mal reagovať. Tu som sa mal postaviť za seba. Tu som nemal mlčať. Tu som nemal ustúpiť. A človek sa potom ešte aj dodatočne trestá za to, že v danom momente nedokázal byť tým, kým by chcel byť.
Bude to už asi desať rokov, čo som prvýkrát poriadne zabodol do osobnostného rozvoja. Vložil som do toho nos, hlavu, srdce, dušu. Objavil som spiritualitu, ezoteriku, silu myslenia, silu pocitov, prácu s realitou, manifestáciu, rôzne terapie, terapeutov, minulé životy, traumy z detstva, traumy z vyrastania, regresie, mysticizmus, astrálny svet, sprievodcov, strážnych anjelov, plány duše a všetky tieto veci, ktoré ma prirodzene vždy zaujímali. A nech to niekomu znie akokoľvek zvláštne, ja som človek, ktorý pozná aj takéto vnútorné svety a skúsenosti. Lenže popri tom všetkom mi niečo zásadné unikalo. Čím viac som riešil minulosť, tým viac som mal pocit, že vždy je čo riešiť. Otvoríte jednu vrstvu cibule, začne smrdieť ďalšia. V téme peňazí ešte toto. Vo vzťahoch ešte toto. V sebahodnote ešte toto. V detstve ešte toto. V minulom živote ešte toto. Tu som sa nevyjadril. Tu ma zranili. Tu som sa bál. Tu som sa zasekol. A stále hlbšie, stále viac, stále ďalšia vrstva, ďalší problém, ďalšie vysvetlenie, ďalšia príčina, ďalšia bolesť.
Nechcem tým povedať, že riešenie minulosti, trauma, zranené dieťa alebo terapeutická práca sú zlé. To vôbec. Niekedy je to veľmi dôležité, niekedy potrebné, niekedy človek bez kvalitnej pomoci nevie prejsť ďalej. Ja nechcem haniť prácu s minulosťou. Len hovorím o tom, čo sa stalo mne. V určitom bode som si úprimne uvedomil, že napriek všetkému hľadaniu a analyzovaniu nie som taký šťastný, spokojný, vyrovnaný a pevný, ako by som chcel byť. Necítil som sa úplne ako ja. Stále som naháňal, čo ešte musím vyriešiť, čo ešte pochopiť, čo ešte prijať, čo ešte odblokovať, aká energia, aký spln, aký slnovrat, aké obdobie, aký človek, aký starý zážitok. A niekde popri tom som si uvedomil, že stále odkladám vlastnú silu preč od seba. Do minulosti. Do situácie. Do človeka. Do sveta. Do nejakej energie. Do niečoho, čo ma vraj definuje.
A práve tam mi začalo dochádzať, že popri práci s minulosťou mi chýba jedna veľmi praktická vec: mentálna sila a mentálna odolnosť. Nie ako prázdny motivačný pojem, ale ako každodenná schopnosť zvládať život. Reálne problémy. Reálne povinnosti. Reálne telefonáty. Reálne rozhodnutia. Reálne nepríjemné rozhovory. Reálne presuny. Reálne zmeny plánu. Reálne výzvy, ktoré prichádzajú v podnikaní, vo firmách, v projektoch, vo vzťahoch, v tele, v tvorbe. Ja som veľmi pracovitý, produktívny a kreatívny človek a denne mám pred sebou veľa vecí. Nie v teórii. V realite. A začal som si hovoriť, že nechcem neustále len vysvetľovať, prečo som taký, aký som. Chcem vedieť žiť tak, aby ma vlastná hlava nerozkladala vždy, keď predo mňa život položí ďalší krok.
Veľmi mi pomohla zmena pohľadu na to, čo sa deje, a hlavne zmena pohľadu na mňa samotného. Ja mám taký zvyk, že večer, keď ležím v posteli, rekapitulujem deň. Čo som povedal, čo som urobil, čo som mohol urobiť lepšie, čo som mohol povedať inak, kde som možno prezradil niečo, čo som nemusel, kde som sa zachoval dobre, kde menej dobre. Lenže kedysi som sa tým vedel trápiť. Prečo som tejto osobe toto povedal? Prečo som to vyslovil takto? Prečo som nebol ticho? Prečo som sa vyjadril takým spôsobom? A človek sa potom z jednej situácie dokáže vnútorne mlátiť hodiny. Keď som začal pracovať s mentálnou silou, zmenil som pohľad. Namiesto výčitky som si povedal: dobre, povedal som niečo, čo som možno nemusel. Nabudúce to poviem inak. Alebo si dám pozor. Alebo pochopím, že nemusím prezrádzať všetko, čo viem, všetko, čo sa týka môjho života, všetko, čo mám v hlave. Vidíte ten rozdiel? Prestal som z toho robiť dôkaz, že som hlúpy, slabý alebo neschopný. Začal som z toho robiť lekciu. A lekcia človeka posúva, výčitka ho len drží v starom ja.
- TIP: Stiahni si zadarmo vizualizačnú nahrávku manifestora, aby si konečne nahliadol do svojej možnej budúcnosti a aktivoval kompas zmeny reality: Klikni sem
Potom tu bol ďalší problém. Kedykoľvek som vedel, že o pár dní alebo týždňov mám niečo riešiť, začal som sa toho báť dopredu. Nechce sa mi. To nezvládnem. To bude nepríjemné. To bude blbosť. Ako sa tomu vyhnem? Hľadal som výhovorky, ako sa vyhnúť situácii, ktorá ešte ani nenastala. A raz, keď som šoféroval po diaľnici, som si uvedomil: počkaj, Drienik, ty sa na to zase pozeráš ako staré ja. Ako slabý človek, ktorý odkladá svoju silu do situácie pred sebou. Ty dávaš moc tomu, čoho sa bojíš. Vtedy som sa v mysli zastavil a povedal som si, že už nechcem každú ťažšiu situáciu vnímať len ako problém. Áno, niektoré veci sú problém. Ale k slovu problém môžem pridať aj inú nálepku: výzva. Možnosť rásť. Možnosť trénovať svoju osobnosť. Možnosť prísť do situácie a zvládnuť ju. Možnosť zistiť, že som silnejší, než mi hovorí stará reakcia.
A nezačalo to hneď pri obrovských životných veciach. To by možno nešlo. Začal som pri menších situáciách. Napríklad ráno sa mi nechcelo ísť cvičiť. Mal som za sebou už jeden tréning, mohol som si povedať, že si dám pauzu, že dnes nemusím, že som unavený, že je to v poriadku. A niekedy pauza v poriadku je. Ale niekedy je to len výhovorka. Tak som si povedal: Miško Drienik, si dostatočne silný na to, aby si prerástol túto výhovorku? Alebo má výhovorka nad tebou moc? A keď som sa na to pozrel logicky, povedal som si, že výhovorka nado mnou moc nemá, pokiaľ jej ju nedám. Tak som išiel cvičiť aj napriek tomu, že sa mi nechcelo. Nie preto, že tréning bol najdôležitejšia vec na svete, ale preto, že v tej chvíli som trénoval niečo väčšie než svaly. Trénoval som schopnosť neodovzdať riadenie svojho života pohodliu.
Kde ešte stále dávam energiu minulosti a starým nálepkám? Dôležitá otázka, ktorú som si položil
Od toho momentu som si začal viac všímať, kde dávam energiu minulosti a starým nálepkám. Spravil som veľkú čiaru za minulosťou. Nie v zmysle, že popieram, čo sa stalo. Nie v zmysle, že minulosť neexistuje. Minulosť tu je a do veľkej miery zadefinovala, kým som bol. Ale nemusí definovať to, čo budem žiť ďalej. To je obrovský rozdiel. Namiesto toho, aby som sa stále lepil do minulosti, začal som si radšej spomínať na budúcnosť. A to znie možno zvláštne, ale pochopíte. Pýtal som sa sám seba: Michal, ako by si reagoval, keby si už bol silná osobnosť? Ako by si reagoval, keby si už touto situáciou prešiel? Keby si ju zvládol? Akým človekom by si bol na druhej strane? A vtedy prichádzala odpoveď. Bol by som pokojnejší. Vyrovnanejší. Nehral by som obeť. Nepreháňal by som. Riešil by som. Dýchal by som. Spravil by som krok.
Častokrát som si začal uvedomovať aj to, že z mnohých problémov robím väčších obrov, než v skutočnosti sú. Robil som z komára somára. V hlave som si z maličkého nepríjemného úkonu vytvoril gigantickú životnú prekážku. A keď som sa spätne pozrel na veci, ktorých som sa bál, veľakrát som si musel priznať, že som preháňal. Že stres, ktorý som si vyrábal, nebol primeraný realite. Naozaj bol predomnou len otravný komár, ktorý bzučí okolo ucha, ale ja som z neho v hlave urobil monštrum. A toto ľudia robia často. Sabotujú akt vstupu do reality. Ostávajú pasívni, lebo problém označia za príliš veľký. Chcú byť finančne bohatší, ale stále žijú v nálepkách, prečo sú chudobní. Pretože sa tak narodili. Pretože práca je málo platená. Pretože šéf je blbec. Pretože ekonomika je zlá. Pretože oni nemajú šancu. A namiesto toho, aby vstúpili do svojej sily, našli inú prácu, začali niečo tvoriť, vzdelávať sa, meniť svoje rozhodnutia, stále sa identifikujú so starou minulosťou.
Je to ako človek, ktorý chce vyhrať Eurojackpot, ale nejde si podať tiket. Alebo človek, ktorý je roky single, trápi ho to, ale nikdy nejde medzi nových ľudí. Alebo človek, ktorý chce mať vlastné masérske štúdio, ale nikdy si nespraví masérsky kurz. Samozrejme, život je komplexný a nie všetko je len o jednom kroku, ale veľmi veľa situácií je o vlastnom rozhodnutí. O tom, či si človek prizná, že situácia nie je taká ťažká, ako ju robí jeho staré ja. Že má vlastnú silu. Že sa s tým popasuje, keď bude pred tým stáť. Že má mozog. A mozog je nádherný nástroj na riešenie problémov. Lenže ak mu stále ukazujete iba problém ako dôkaz nebezpečenstva, nedáte mu priestor riešiť. Keď mu však poviete: toto je výzva, toto je úloha, toto je niečo, čo vyriešime, vtedy sa mozog začne správať inak.
Mentálne silný a mentálne odolný človek sa nezačne stávať tým, že si jedného dňa povie, že odteraz sa už ničoho nebojí. Začne sa ním stávať vtedy, keď sa začne pozerať na situácie ako na možnosť rastu, výzvu, lekciu, tréning. Ako na niečo, kde môže byť silnejší, trpezlivejší, vyrovnanejší, skúsenejší. Je prirodzené, že máte strach. Len si spomeňte na svoje prvé jazdy v autoškole. Koľko stresu v tom bolo. Spojka, brzda, plyn, zrkadlá, premávka, križovatky, kruhové objazdy, inštruktor vedľa vás, autá okolo. Potom ste spravili vodičák a možno ste ešte stále mali stres zo šoférovania. Ale sadli ste do auta desaťkrát, dvadsaťkrát, stokrát. A nervozita postupne opadala. Prečo? Lebo ste tomu čelili. Vystúpili ste do diskomfortu a išli ste aj napriek nervozite. A práve tam ste si mohli všimnúť, že život funguje podobne. To, čomu opakovane čelíte vedome, vás postupne prestane vlastniť.
- Rád/rada čítaš? Všetky moje knihy, môžeš získať priamo na tomto webe tu: michaldrienik.sk
Ja som bol kedysi človek, ktorý mal presne napísaný denný harmonogram. Kedy budem točiť video, kedy budem robiť túto činnosť, kedy idem za klientmi, kedy niečo vybavím. A potom prišlo niečo zvonku, čo to narušilo. Nejaká externá sila, nejaká povinnosť, niečo v meste, niečo nečakané. A ja som sa tým nechával rozhodiť. Teraz musím ísť do mesta. Dve hodiny fuč. Musím prehodiť harmonogram. Toto sa mi nehodí. A tam som si zase uvedomil: odovzdávaš svoj pokoj, svoju radosť a vyrovnanosť niečomu zvonku. Namiesto toho sa na to pozri ako na tréning flexibility. Chceš byť flexibilný človek? Tak toto je presne tréning. Môžem byť pokojný aj vtedy, keď sa plán zmení? Môžem sa rozhodnúť, že nie som povinný byť rozhádzaný? Nie som povinný byť rozhádzaný. Toto je veľmi silná veta. Nie som povinný byť rozhádzaný len preto, že sa niečo nestalo podľa môjho plánu.
A táto zmena nenastane hneď. Nie za jeden deň. Nie za tri motivačné vety. Nastáva každým jedným rozhodnutím. Idete so psom von, pes sa celý zablatí, hoci ste ho predvčerom umývali. A zrazu máte možnosť. Buď sa necháte nahnevať, začnete nadávať, budete podráždení a pokazíte si pol dňa, alebo to vezmete ako výzvu. Dobre, pes je zablatný, umyjeme ho, je to život, môžem ostať pokojný. Neznamená to, že budete predstierať nadšenie. Znamená to, že si nevezmete povinnosť byť rozhodený. A toto je tréning. Tisíce malých momentov, kde sa rozhodujete, či ste starý automat, alebo nový človek.
Týmto nechcem povedať, že je zlé premýšľať nad tým, čo sa stalo, čo vám to malo ukázať, čo máte prijať, čo vyriešiť. Niekedy je to dôležité. Ale niekedy to už nie je múdrosť. Niekedy je to len sofistikované odkladanie života. Niekedy človek potrebuje prestať donekonečna hrabať v minulosti a spraviť krok. Predstavte si, že pred vami je veľký dlhý most, ktorý sa kýve nad útesom. Tušíte, že nepadne, ale bojíte sa. Môžete sa otočiť späť do starého bezpečného prístavu, kde to poznáte. Alebo sa môžete chytiť lán, spraviť prvý krok a začať kráčať. Napriek strachu. Napriek tomu, že ešte nemáte všetko vyriešené. Napriek tomu, že minulosť ešte nie je dokonale pochopená. Až keď prejdete na druhú stranu, možno zistíte, že komfort, ktorý ste vzadu považovali za bezpečie, vôbec nebol taký komfortný. Bol len známy. A za tým mostom je niečo, po čom ste túžili, aj keď ste si to v starom stave nevedeli úplne predstaviť.
Aká je najlepšia investícia? Predsa podľa mňa tá do seba :)
Investícia do seba je jedna z najlepších vecí, ktoré môžete urobiť. Keď venujete čas takémuto videu, čítaniu knihy, tréningu, meditácii, práci so svojou mysľou, lepšiemu pohľadu na situácie, nie je to strata času. Rastú vaše vedomosti. Potom rastú skúsenosti. Potom rastie to, čo dokážete v živote robiť, ako sa dokážete cítiť, ako reagujete, čo viete ponúknuť svetu a ako dokážete ovplyvňovať vlastnú realitu. Pretože zmenou osobnosti, zmenou myslenia, zmenou pocitov, zameraním reality, správnou vizualizáciou, správnym afirmovaním a učením sa naladiť na realitu, ktorú chcete žiť, sa k nej postupne začínate približovať. To je ovplyvňovanie reality. To je transurfing. Ale nie ako útek od života. Skôr ako schopnosť prestať dávať minulej verzii seba právo rozhodovať o tom, kým budete ďalej.
Mentálna sila teda nie je tvrdosť bez citu. Nie je to potláčanie emócií. Nie je to hranie sa na nezničiteľného človeka. Je to vnútorné rozhodnutie, že minulosť môže vysvetľovať, prečo som reagoval určitým spôsobom, ale už nemusí byť sudcom mojej budúcnosti. Je to schopnosť večer sa pozrieť na svoj deň a namiesto bičovania povedať: toto bola lekcia. Nabudúce inak. Je to schopnosť ráno sa pozrieť na výhovorku a povedať: ty nado mnou nerozhoduješ. Je to schopnosť pozrieť sa na problém a povedať: možno si len výzva v inom oblečení. Je to schopnosť kráčať cez most, aj keď sa kýve. A možno práve tam človek začne cítiť, že jeho sila nebola nikdy v minulosti, v situáciách ani v tom, čo mu kto povedal. Bola v ňom. Len ju príliš dlho odkladal mimo seba
- Ak sa chceš naučiť kompletne všetko o manifestácii, odporúčam ti môj Video-Kurz Manifestácie (klikni na názov pre viac info)
