V čo verí Michal Drienik? Aké je jeho vierovyznanie?

Vierovyznanie. Keď sa povie toto slovo, mnohým naskočí nálepka. Nálepka viery, dogmy, pravidiel. Ale čo ak viera nie je o systéme, ale o stave bytia?

Naozaj nie je podstatné, akého ste vierovyznania – a dokonca ani to, či ste vôbec veriaci človek.

Poznám ľudí, ktorí sú hlboko spojení so životom, s vesmírom, s láskou, a pritom by si ich bežne označil za ateistov. A poznám aj takých, čo si každú nedeľu poctivo odklepnú svoju liturgiu… a ich skutky hovoria presný opak toho, čo kážu.

Úprimne verím, že bližšie k Bohu je ateista, ktorý žije pravdivo, srdcom a čisto, než fanatik, ktorý sa skrýva za štyri steny chrámu, ale v živote šíri strach, nenávisť alebo manipuláciu. Viera sa totiž neukazuje na krku ako retiazka. Ukazuje sa v skutkoch. V pohľade. V úcte.

Prečo by sa mal človek vôbec pridať k nejakému náboženstvu?

Prečo sa náboženstvá medzi sebou tak líšia? A ktoré je vlastne to „pravé“?
Nie je zvláštne, že každé hovorí: „len toto je správna cesta“?

Nemám odpovede. Ale naučil som sa jednu vec:

👉 Nechajme každého, nech je bádateľom vlastnej pravdy.

Nech si hľadá. Nech sa mýli. Nech objavuje. Nech cíti. Netlačme ho tam, kde ešte nie je. Lebo ak je niečo skutočne pravdivé, tak si ho to nájde – a možno iným spôsobom, než by sme si predstavovali.

Vidíme snáď do jeho duše? Do jeho karmických cyklov? Do jeho skúšok a lekcií?
Nie. Vidíme len to, čo si myslíme, že vidíme. A na tom často staviame verdikty o druhých.

Moje osobné „vierovyznanie“?

Ja si dávam pokoj. Dávam si odstup od všetkého – od systémov, od nálepiek, od povinností veriť len v jedno. Nie preto, že by som neveril. Ale preto, že viera sa pre mňa zmenila na tiché, hlboké vnútorné poznanie.

Možno dočasne. Možno navždy.
Dokedy? Neviem. Život vie.

Myslím si, že…

– Nemusíme sa obetovať.
– Nemusíme trpieť, aby sme boli hodnotní.
– Nemusíme veriť len v jedno meno, len v jeden smer, len v jeden návod.

A predsa: všetci ideme tým istým smerom. Aj keď ideme rôznymi cestami.

Keď mi Jehovisti po otvorení dverí začnú rozprávať o Ježišovi,
čo im asi tak poviem, keď im oznámim, že som sa s Kristom už trikrát rozprával?
A môžem povedať, že je to fajn „chlapík“.

Čo ak sa mýlim?

Niekedy rozmýšľam… čo ak som zaslepený? Čo ak si len myslím, že som pravdivý?
Ale vieš čo? Nevadí mi to.

Pretože nikoho nepresviedčam. Nikoho nebijem slovami, názormi, učením.
Len tvorím. Tvorím svoje videá, píšem svoje knihy, články. A kto chce, vezme si z toho niečo pre seba.

Kto nesúhlasí – to je úplne v poriadku.
Toto nie je sekta. Toto je myšlienka. Cesta. Voľba. A každý si môže vybrať, či po nej ide.

S pokorou

Stále sa učím. Stále som študent. A viem, že predo mnou je ešte veľa pochopenia.

Ale jedno viem určite:
Ak ťa tvoja viera robí láskavým, pokojným, otvoreným človekom, tak potom to je dobrá viera.

A ak ťa tvoja viera robí zatrpknutým, neústupčivým a odsudzujúcim, tak potom asi nevyznávaš Boha, ale ego.