Pozor, komu povieš o svojom sne. Toto je jedna z tých vecí, ktoré človek často pochopí až vtedy, keď mu niekto niečo vnútorne rozbije ešte skôr, než to stihlo vyrásť. Veľakrát sa stáva, že sa človek vydá na cestu sebarozvoja, začne premýšľať inak, začne si stanovovať nové ciele, chce urobiť veľkú zmenu v živote, začať podnikať, zmeniť kariéru, odísť z práce, kúpiť si drahšie auto, presťahovať sa, začať poriadne cvičiť, vybudovať si silné, zdravé a funkčné telo, zmeniť svoj vzťah k peniazom, k sebe, k realite, a pretože v ňom vznikne nadšenie, začne o tom rozprávať. Povie to kamarátovi, kolegovi, rodičovi, partnerovi, známemu, niekomu v práci, niekomu pri káve, niekomu na prechádzke. A často sa stane zvláštna vec. Ten druhý človek mu ten sen začne ničiť. Nie vždy zámerne. Nie vždy s vedomým úmyslom povedať: ja ti teraz rozbijem tvoju budúcnosť, lebo neznesiem, že sa chceš pohnúť. Väčšinou sa to deje akoby automaticky, samovoľne, z nejakého vnútorného programu toho druhého človeka. Vy poviete, že chcete odísť zo zamestnania a otvoriť si kaviareň, cukráreň, pizzériu, salón, vlastnú firmu, začať robiť masáže, trénerstvo, kaderníctvo, čokoľvek, čo vás volá, a on vám začne vysvetľovať, prečo je to zlý nápad, prečo to nepôjde, prečo je zlá ekonomika, prečo je konkurencia veľká, prečo by sa práve vám malo dariť, prečo na to nemáte, prečo by ste mali ostať tam, kde ste. A človek si často myslí, že len počúva názor, len prijíma spätnú väzbu, len sa rozpráva. Lenže v skutočnosti v tej chvíli púšťa cudziu energiu priamo k malej rastlinke svojho nového života.

My ľudia sme sociálne tvory. Naša nervová sústava chce cítiť, že sme na správnom mieste, že robíme správne rozhodnutia, že nie sme vylúčení z kmeňa, že nevyčnievame príliš nebezpečne, že naše konanie má nejakú spoločenskú, morálnu a bezpečnú oporu. Od malička nám je rozprávané, ako sa má žiť. Máš vyštudovať školu, poslúchať, nevytrčať, nájsť si stabilnú prácu, zobrať si hypotéku, leasing, telefón na paušál, ísť v lete na dovolenku, na Vianoce každému kúpiť darček, mať správny názor na politiku, správny názor na spoločnosť, správny názor na ekológiu, správny názor na prácu, správny názor na život. A ten správny názor je väčšinou ten, ktorý má ohrádka okolo vás. Rodina, kolegovia, susedia, kamaráti, väčšina ľudí v práci, väčšina ľudí na sociálnych sieťach, väčšina ľudí, ktorí žijú podobne a navzájom si potvrdzujú, že takto je to normálne. A my sa v tej ohrádke medzi sebou stále porovnávame. Pozeráme sa na iných, či sa správame podobne. Či máme podobný život. Či sme dosť normálni. Či nevyčnievame. Či niekto neukáže prstom a nepovie, že tento sa zbláznil, tento si myslí, že je niečo viac, tento chce niečo iné, tento ide proti tomu, čo my ostatní považujeme za realitu.

  • Tento článok vznikol vďaka môjmu youtube videu, ak by ťa zaujímal a bavil viac video formát:

A teraz si predstavte, že v tejto ohrádke ste aj vy. Ste medzi ľuďmi, ktorí žijú podobne. Možno ste dvadsať rokov v korporáte, možno ste dlho v jednej práci, možno už poznáte procesy, ľudí, nadriadených, chyby systému, viete, ako sa montujú klimatizácie, tepelné čerpadlá, strechy, okná, žalúzie, viete, ako funguje nejaký biznis, nejaká služba, nejaký systém. Vidíte, že v tom, kde pracujete, je veľa chýb. Nadriadení vás nepočúvajú, máte pocit, že hádžete hrach o stenu, viete, že by sa veci dali robiť lepšie, kvalitnejšie, ľudskejšie, efektívnejšie. A jedného dňa vo vás vznikne myšlienka: čo keby som odišiel? Čo keby som si otvoril vlastnú firmu? Čo keby som využil skúsenosti, ktoré mám? Čo keby som prestal čakať, že ma niekto pustí vyššie, a namiesto toho by som vykročil sám? Lenže v momente, keď túto myšlienku poviete kolegovi, ktorému ste verili, zrazu sa môže stať, že sa niečo zmení. On sa necíti inšpirovaný. On sa cíti ohrozený. Pretože ak vy odídete z ohrádky, ak vy urobíte niečo, čo on v sebe možno tiež tajne chcel, ale nikdy si to nedovolil, potom sa v ňom začne ozývať nepríjemná otázka: čo ak som sa mýlil ja? Čo ak moje hodnoty nie sú také pevné, ako som si myslel? Čo ak som štyridsať rokov žil podľa pravidiel, ktoré mi niekto dal, a tento človek má odvahu ich porušiť?

A presne tam začína odpor. Nie vždy preto, že je ten človek zlý. Niekedy preto, že váš sen napáda jeho predstavu o tom, ako má život vyzerať. Vy chcete odísť do neznámeho. A pre nervovú sústavu väčšiny ľudí je neznáme nebezpečné. V ohrádke je síce možno nuda, frustrácia, rutina, nespokojnosť a vnútorné väzenie, ale je to známe. Človek pozná kolegov, výplatu, systém, problémy, dovolenku, splátky, rituály, sťažnosti pri káve. A zrazu vy poviete, že chcete ísť von. Že chcete ísť do priestoru, kde ešte neviete, čo bude. Že chcete založiť niečo vlastné. Že chcete meniť život. Že chcete riskovať. Že chcete vyrásť. A tým sa stávate pre niektorých ľudí pán nebezpečný. Nie preto, že im reálne ubližujete, ale preto, že im svojou odvahou nastavujete zrkadlo. A zrkadlo ľudia často nenávidia viac než nepriateľa.

Existujú aj prajní ľudia a určite nie sú všetci neprajníci

Samozrejme, medzi ľuďmi sú aj prajní ľudia. Sú ľudia, ktorí sa potešia, podporia vás, dajú vám dobrú energiu, povedia vám, že držia palce, že to skúste, že ak to cítite, máte ísť. Takí ľudia sú zlato. Sú to také malé svetlá medzi ľuďmi, ktoré nenesú v sebe potrebu vás stiahnuť späť. Ale nemôžete automaticky predpokladať, že každý bude taký. Veľa ľudí je neutrálnych a veľa ľudí vo vás bude vidieť ohrozenie. A čím je váš sen čerstvejší, tým je nebezpečnejšie dávať ho do rúk ľuďom, ktorí ešte nikdy nič podobné neuniesli ani vo vlastnej hlave. Lebo vy možno práve sadíte prvú myšlienku. Začali ste premýšľať inak. Začali ste budovať mindset prosperity, blahobytu, tvorby reality, začali ste sa učiť zákon príťažlivosti, manifestáciu, shifting, transurfing, začali ste robiť prvé vnútorné zmeny. A táto myšlienka je na začiatku len malá rastlinka. Má možno dva lístky, slabý koreň, jemnú stopku. Potrebuje vodu, slnko, pôdu, čas, trpezlivosť, trochu vetra, aby zosilnela, možno aj trochu hnoja, aby mala výživu. A vy ju vezmete a ukážete ju človeku, ktorý sa na ňu pozrie a povie: to nevyrastie.

A tým vám ju môže normálne vytrhnúť. Vygumovať. Zabiť skôr, než sa stihla zakoreniť. Ja som to zažil sám. Keď som mal asi dvadsaťjeden rokov a vznikla vo mne myšlienka, že by som chcel byť osobný tréner, bol to ešte len sen v plienkach. Nemal som založené podnikanie, nemal som ešte certifikát, ktorý by ma oprávňoval trénovať, nemal som vybudovanú kariéru, nemal som klientov. Ale mal som veľa vedomostí, čítal som knihy, vzdelával som sa, zaplatil som si online školenia o cvičení, strave, životospráve, bavilo ma to, napĺňalo ma to a cítil som, že by som mohol ľuďom prinášať hodnotu. Nepremýšľal som primárne nad peniazmi. Lákalo ma, že by som mohol robiť niečo, čo ma baví, čo pomáha ľuďom, čo zlepšuje ich život. A mám taký názor dodnes, že keď človek prináša hodnotu, keď úprimne zlepšuje život iných ľudí, peniaze si ho potom nájdu. Prosperita si ho nájde. Nie ako zázrak bez práce, ale ako prirodzený dôsledok hodnoty, ktorú do sveta dáva.

  • TIP: Stiahni si zadarmo vizualizačnú nahrávku manifestora, aby si konečne nahliadol do svojej možnej budúcnosti a aktivoval kompas zmeny reality: Klikni sem

Lenže vtedy som to povedal jednému kamarátovi na prechádzke. Bol som s ním a s mojím vtedajším psíkom, so Šelbinkou, nech odpočíva v pokoji, lebo to bol naozaj nádherný psík. A povedal som mu, že asi budem tréner. Že by ma to bavilo. Že by som to chcel skúsiť. A on mi povedal niečo v zmysle: a ty čo si myslíš? Kto by u teba trénoval? Veď si úplne neznámy. Vieš, koľko je trénerov v Prievidzi? Veď máš dvadsaťjeden rokov. Zobuď sa. Nájdi si normálnu prácu. Možno to nepovedal presne týmito slovami, ale energia bola takáto. A tá veta trafila priamo do tej malej rastlinky. Prišiel som domov, sadol som si za počítač a začal som premýšľať, že možno má pravdu. Prečo by niekto trénoval so mnou? Veď sú tam iní tréneri. Veď som mladý. Veď nemám skúsenosti. Veď to možno nepôjde. Jedna veta človeka, ktorý nevidel môj sen, mi na niekoľko týždňov rozbila odhodlanie.

A práve preto hovorím, že nie každý má právo vidieť váš sen v jeho embryonálnej fáze. Nie každý má právo komentovať vašu malú rastlinku, keď ešte len vychádza zo zeme. Nie každý má mať prístup k niečomu, čo sa vo vás práve rodí. Niekedy si to musíte nechať pre seba, polievať to v tichu, premýšľať, plánovať, vzdelávať sa, robiť prvé kroky, budovať schopnosti, udržiavať oheň, kým to začne mať koreň. A presne to som nakoniec urobil. Povedal som si, že jemu to už hovoriť nebudem. Pokračoval som, zložil skúšky, založil podnikanie a začal som robiť trénera. Po čase som už mal niekoľko klientov a jedného dňa prišiel ten kamarát do posilovne práve v momente, keď som niekoho trénoval. Dodnes si pamätám jeho pohľad. Zastal v crossfitovej miestnosti, pozeral sa na mňa, povedal ahoj a odišiel do druhej časti posilovne. Videl som v tom pohľade zvláštnu zmes pohrdania, prekvapenia a nepríjemného vnútorného nesúladu. Pretože to, čo som spravil, sa nestretlo s jeho presvedčením o mne ani o tom, ako má život fungovať.

A tu je pointa. Vy veľakrát potrebujete držať sen v sebe určitú dobu, kým váš stromček vyrastie. Kým už nebude len malá zelená vec, ktorú niekto vytrhne jednou vetou. Kým bude mať korene, kmeň, konáre, listy, ovocie. Kým si vybudujete mindset, odhodlanie, schopnosť regulovať myšlienky, schopnosť usmerňovať premýšľanie, schopnosť chápať svoje emócie, schopnosť nereagovať na vonkajší svet tak automaticky ako kedysi. Keď strom vyrastie, niekto ním môže zatriasť, ale nevytrhne ho. Maximálne popadajú jabĺčka, ktoré si potom zoberiete a zjete. Ale keď je to len malý výhonok, stačí jeden cynický človek, jeden posmešok, jeden pohľad, jedna poznámka a vy začínate odznova.

A nejde len o slová. Niekedy cítite aj energiu človeka. Predstavte si, že sa vám niečo podarilo, niečo vyšlo, niečo sa začalo hýbať a vy sa len nevinne pochválite niekomu v rodine alebo známemu. A ten človek síce možno navonok povie „super“, ale vy cítite, že energia sa zmenila. Pozerá sa inak. Stuhne. Začne vo vás zrazu vzniknúť ťažoba, bolesť hlavy, bolesť žalúdka, pocit únavy, akoby vás niečo vycucalo. Možno tomu neveríte, možno to beriete len psychologicky, možno energeticky, to je na vás. Ale veľa ľudí pozná ten pocit, keď sa zdôveria s niečím krásnym a od niekoho dostanú späť zvláštnu, ťažkú energiu. A keď niekomu naozaj ležíte v žalúdku, keď vás vnútorne hejtuje, keď mu vadí, že sa vám darí, jeho reakcia môže spomaliť váš progres. Nie preto, že má nad vami magickú moc, ale preto, že sa vám dostane do hlavy, do tela, do nervového systému, do vášho poľa a vy sa z toho potom dostávate niekoľko dní.

Čo sa stane, keď začnete vyčnievať z radu?

V momente, keď začnete vyčnievať, stávate sa viditeľní. A keď ste viditeľní, stávate sa terčom. Toto je realita. Ľudia radi hovoria, že vám prajú, ale podľa mňa veľa ľudí praje len dovtedy, kým sa vám nezačne dariť viac než im. Môže sa ti dariť, ale nie príliš. Môžeš byť úspešný, ale nie natoľko, aby si mi pripomenul, že ja som sa zasekol. Môžeš zarobiť, ale nie výrazne viac. Môžeš schudnúť, ale nie tak, aby som pri tebe cítil svoje zanedbanie. Môžeš mať pekný vzťah, ale nie taký, pri ktorom začnem vidieť, že ja žijem v prázdnote. Len málokto vie uniesť cudzie šťastie bez toho, aby mu to otvorilo vlastnú bolesť.

Bol som raz na obede s jedným známym, ktorý zarábal veľmi slušné peniaze. Naozaj vysoké čísla. Počas obeda si k nám na chvíľu prisadol náš spoločný kamarát, ktorý podnikal v podobnom sektore, iba v inom regióne. Začali sa rozprávať o biznise, o zákazkách, o tom, ako sa darí, možno aj o nejakej budúcej spolupráci. Ten, ktorý si prisadol, sa pochválil, že posledné tri mesiace má brutálne zákazky a zarába veľmi veľa. Boli to ešte vyššie čísla, než mal človek, s ktorým som sedel pôvodne. A keď odišiel, energia pri stole sa úplne zmenila. Ten známy, s ktorým som bol na obede, sa otvoril a povedal mi, že mu to je nepríjemné, že mu nechce nepriať, ale závidí mu. A ja mu hovorím, veď ty zarábaš strašne veľa. Čo si nenažratý? Máš dosť. Máš viac než väčšina ľudí. A on hovorí, ja viem, ale bolí ma, že on má tak veľa, keď robíme v podstate to isté. A toto je presne ono. Niektorí ľudia vám prajú, ale iba do úrovne, ktorá neohrozuje ich vlastnú identitu.

Preto si ja nechávam veľa svojich cieľov a snov pre seba. Poviem ich manželke, poviem ich nášmu psovi a tým to hasne. Nemám potrebu ich roztrubovať. Nemám potrebu hneď oznamovať, čo tvorím. Napríklad píšem svoju desiatu knihu, ale pracujem na nej už dlhšie a povedal som to verejne až po čase. Nedal som status hneď v prvý deň, že čaute, píšem knihu, o rok bude hotová. Prečo? Pretože verbalizácia cieľov veľakrát potláča vnútorné pnutie, ktoré má človeka viesť k činom. Keď človek začne veľa hovoriť o tom, čo ide urobiť, mozog niekedy dostane malú odmenu už len z rozprávania. Akoby sa to už dialo. Akoby už bol na ceste. Akoby už niečo spravil. A tým sa stratí tlak, motivácia a skutočné konanie. Namiesto budovania začne rozprávať.

  • Rád/rada čítaš? Všetky moje knihy, môžeš získať priamo na tomto webe tu: michaldrienik.sk

Poznám človeka, ktorý roky hovoril, že odíde z práce a otvorí si vlastný podnik, bar alebo niečo podobné. Nehovoril to ako neurčitý sen, že raz by to bolo pekné. Hovoril to vážne. Toto leto do toho idem. Už to otvorím. Už odchádzam. A nikdy sa to nestalo. Možno by preňho bolo lepšie, keby si to nechal pre seba a budoval to vnútri. Keby nepúšťal svoj sen pred ľudí, ktorí mu mohli dať nevyžiadané rady, vyhovárať mu to, rozoberať riziká, ktoré možno ani nepoznali, alebo len nevedome ničiť jeho mindset. Niektoré rady sú výborné, ak prichádzajú od skúsených ľudí, ktorí naozaj vedia, o čom hovoria. Ale ak si pýtate radu do vzťahu od nešťastnej susedy, ktorá je pätnásť rokov sama a každý jej vzťah vydržal dva mesiace, asi nie je najlepší zdroj pravdy o vašom partnerovi. Ak si pýtate radu do podnikania od človeka, ktorý nikdy nič nevytvoril, bude vám radiť podľa svojho strachu, nie podľa reality vášho sna.

A toto je kľúčový filter. Nepýtajte si názor od človeka, ktorý nežije aspoň časť reality, do ktorej chcete ísť. Nepúšťajte svoje ciele medzi ľudí, ktorí nemajú kapacitu uniesť vašu zmenu. Nehovorte svoje sny ľuďom, ktorí vás poznajú iba ako starú verziu a majú vnútorný záujem, aby ste ňou ostali. Nie preto, že sú všetci zlí. Ale preto, že ľudská psychika má rada stabilitu. Ak vás niekto pozná ako Fera z kancelárie, ako kolegyňu, ktorá sa stále sťažovala, ako kamoša, ktorý chodil na pivo, ako človeka, ktorý sa roky nehýbal, a zrazu poviete, že idete vybudovať firmu, schudnúť, presťahovať sa, napísať knihu, rozbehnúť značku, začať tvoriť, zmeniť prácu, jeho vnútorný obraz o vás sa začne rozpadať. A nie každý má rád, keď sa mu rozpadá obraz o ľuďoch. Nie každý sa vie tešiť z toho, že druhý človek prestáva hrať rolu, v ktorej bol pre neho pohodlný.

To neznamená, že nikdy nemáte nikomu nič povedať. To by bolo extrémne. Sú ľudia, ktorým sa dá povedať veľa. Ľudia, ktorí vás podržia, rozšíria vám pohľad, položia dobrú otázku, pomôžu vám rozlíšiť, či je sen naozaj váš, alebo len únik, a nebudú vás zrážať. Sú mentori, partneri, priatelia, ktorí majú dostatočne čistý vzťah k vám, aby vás nechceli vlastniť v starej podobe. Ale kým je cieľ čerstvý, kým je krehký, kým je viac pocit než plán, kým vy sami ešte nemáte korene, je múdre byť selektívny. Nie tajnostkár z paranoje. Ale správca vlastnej záhrady. Pretože keď zasadíte semienko, tiež ho nevyhrabete každý deň a neukazujete ho susedom, aby vám povedali, či z neho niečo bude. Dáte mu pôdu, vodu, slnko a čas.

Nikomu nerozprávajte nejakú dobu o svojich manfiestačných cieľoch

Manifestačné ciele podľa mňa určitú dobu naozaj nemusia ísť von. Potrebujú najprv dozrieť vo vás. Potrebujete sa s nimi zžiť. Potrebujete si ich precítiť, ujasniť, či sú vaše, či nevychádzajú z ega, porovnávania, dokazovania alebo cudzieho scenára. Potrebujete si prejsť prvé kroky, vytvoriť dôkazy, že to myslíte vážne, možno urobiť prvý tréning, prvú stránku knihy, prvý podnikateľský plán, prvý rozhovor, prvú rezervu, prvý kurz, prvý produkt, prvých klientov, prvý návyk. A potom, keď už cieľ nie je len myšlienka, ale začína mať kmeň, už ho cudzie slovo nezlomí tak ľahko. Vtedy môžete hovoriť. Vtedy už nehovoríte o prianí, ale o realite, ktorá sa začala formovať.

Lebo veľký rozdiel je medzi tým, keď poviete „chcem byť tréner“ dva dni po tom, čo vám to napadlo, a medzi tým, keď už máte certifikát, prvých klientov, prax, disciplínu a vnútorné rozhodnutie. V prvom prípade vám niekto môže zabiť sen jednou vetou. V druhom prípade sa možno iba usmejete a pôjdete ďalej. Veľký rozdiel je medzi tým, keď poviete, že idete písať knihu, kým nemáte ani osnovu, a medzi tým, keď už máte napísané kapitoly. Veľký rozdiel je medzi tým, keď oznámite, že idete chudnúť, a medzi tým, keď už mesiac cvičíte, jete inak a cítite výsledok. V prvom prípade často hľadáte vonkajšie potvrdenie. V druhom už máte vnútorný dôkaz.

A toto je možno najväčší rozdiel medzi slabým a silným cieľom. Slabý cieľ potrebuje potlesk. Silný cieľ potrebuje ticho, pôdu, čas a činy. Slabý cieľ chce, aby mu ľudia uverili skôr, než mu veríte vy sami. Silný cieľ rastie, aj keď o ňom nikto nevie. Slabý cieľ sa opije slovami. Silný cieľ sa živí disciplínou. A keď potom príde deň, keď ho niekto uvidí, už nepotrebujete obhajobu. Výsledok hovorí sám. Tak ako keď ma ten kamarát videl v posilňovni trénovať klienta. Už som mu nemusel vysvetľovať, prečo by niekto so mnou trénoval. Už sa to dialo.

Preto buďte opatrní, komu poviete o svojom sne. Nie preto, že by ste sa mali báť ľudí. Ale preto, že máte chrániť svoju záhradu. Nie každý, kto sa pýta, je pripravený požehnať váš rast. Nie každý, kto sa usmieva, vie uniesť vaše svetlo. Nie každý, kto vám dáva radu, má za sebou život, z ktorého by ste si ju mali brať. A nie každý, kto vás pozná, chce spoznať vašu novú verziu. Niektorí ľudia vás majú radi len dovtedy, kým zapadáte do ich predstavy. Keď začnete rásť, prestávate im byť pohodlní.

A ak vás odhováranie, závisť, výsmech alebo zvláštna energia niekedy zastavili, neberte to ako dôkaz, že váš sen bol slabý. Berte to ako dôkaz, že bol ešte mladý. Že potreboval viac času. Že ste ho ukázali priskoro. Zasaďte ho znova. Ale tentokrát múdrejšie. Nedávajte ho do rúk hocikomu. Polievajte ho. Hnojte ho. Dajte mu slnko, vzdelanie, disciplínu, ticho, modlitbu, vizualizáciu, prácu, činy, vieru, pokoj, odhodlanie. Nech fúka vietor, lebo vietor posilňuje stromy. Ale nenechajte človeka, ktorý nikdy nič nevypestoval, aby vám rozprával, že z vášho semienka nič nebude.

A keď strom vyrastie, nech sa pozerajú. Keď bude mať kmeň, korene, konáre a plody, nech si každý myslí, čo chce. Vtedy už ich slová nebudú lopata, ktorá vás vytrhne zo zeme. Budú len vietor, ktorý zašumí v listoch. A možno práve vtedy pochopíte, že niektoré sny sa nehovoria preto, aby boli tajné. Nehovoria sa preto, aby mohli vyrásť.

  • Ak sa chceš naučiť kompletne všetko o manifestácii, odporúčam ti môj Video-Kurz Manifestácie (klikni na názov pre viac info)