Ľudskú myseľ možno prirovnať k záhrade, ktorá môže byť rozumne obrábaná, či prenechaná divokému rastu; ale či už je obrábaná alebo zanedbávaná, musí a bude prinášať nejaké ovocie. Pokiaľ do nej nie sú zasadené žiadne užitočné semienka, napadá do nej mnoho neužitočných burinových semien, ktoré budú produkovať svoj druh. Tak ako záhradník obrába svoj pozemok, zbavuje ho burín a pestuje kvety a ovocie, ktoré si žiada, tak môže človek opatrovať záhradu svojej mysle tým, že vytrhá všetky zlé, zbytočné a nečisté myšlienky a k dokonalosti vypestuje svoje kvety a ovocie dobrých, užitočných a čistých myšlienok.

Keď sa človek bude držať tohto procesu, skôr či neskôr zistí, že je hlavným záhradníkom svojej duše a tým, kto riadi svoj život. Tiež v sebe objaví chybné myslenie a so stále narastajúcou presnosťou pochopí, ako sila myslenia a prvky mysle pracujú pri tvorbe charakteru, okolností a osudu. Myšlienka a charakter sú jedno a to isté a keďže charakter sa môže prejaviť len vďaka prostrediu a okolnostiam, vonkajší stav ľudského života bude vždy harmonicky nadväzovať na jeho vnútorný stav. To znamená, že okolnosti v ktorých sa človek nachádza, sú zobrazením celého jeho bytia charakteru, ale že tieto okolnosti sú tak tesne späté s niektorými zásadnými myšlienkovými prvkami v ňom, že sú zatiaľ nenahraditeľné pre jeho vývoj. Každý človek je tam, kde je, vďaka zákonu svojho bytia; myšlienky, ktoré zabudoval do svojho charakteru, ho tam priviedli a v usporiadaní jeho života neexistuje prvok náhody, ale všetko je výsledkom zákonu, ktorý nemôže chybiť. Toto platí pre tých, ktorí sú v „nesúlade“ so svojím okolím, tak aj pre tých, ktorí sú so svojím prostredím spokojný. Ako progresívna a vyvíjajúca sa bytosť je človek tam, kde je, aby sa mohol učiť, že môže rásť, a keď získa duchovné ponaučenie, ktoré je obsiahnuté v každej okolnosti, táto potom odchádza a dáva priestor ďalším okolnostiam. Pokiaľ si človek myslí, že ho tvoria vonkajšie podmienky, okolnosti ho zasypávajú ranami. Ale keď si uvedomí, že má tvorivú silu a že môže rozkazovať skrytej pôde a semienkam svojho bytia, z ktorých vznikajú okolnosti, potom sa stáva svojim pravým pánom. Každý človek, ktorý nejakú dobu praktizoval sebaovládanie a seba očistu, vie, že okolnosti rastú z myšlienok, pretože si všimol, že zmeny v jeho okolí sú v presnom pomere ku zmenám jeho duševného stavu. Toto tvrdenie je tak pravdivé, že človek, ktorý sa úprimne snaží napraviť chyby vo svojej povahe, robí rýchly a viditeľný pokrok a prechádza rýchlo radou zmien. Duša k sebe priťahuje to, čím sa potajomky zaoberá, to, čo miluje, a takisto to, čoho sa bojí.



Dosahuje výšiny svojich cieľov a padá na úroveň svojich nemravných cieľov; okolnosti sú spôsob, prostredníctvom ktorého duša dostane to, čo jej prináleží. Každá myšlienka, ktorá je v podobe semienka zasiata alebo zasadená do mysli, a ktorej je dovolené, aby tam zakorenila, produkuje výsledky, ktoré skôr či neskôr rozkvitnú v čin. Ten plodí svoje vlastné ovocie príležitostí a okolností. Dobré myšlienky nesú dobré ovocie, zlé myšlienky zlé ovocie. Vonkajší svet okolností sa stvárňuje podľa vnútorného sveta myšlienok a ako príjemné, tak aj nepríjemné vonkajšie podmienky sú faktory, ktoré prispievajú ku konečnému dobru jedinca. Tak ako roľník zbiera to, čo zasial, učí sa človek ako aj z utrpenia, tak aj z blaženosti. Keď človek nasleduje svoje najvnútornejšie túžby, snahy a myšlienky, ktorými sa nechá ovládať (tým, že sa naháňa za preludmi nečistých predstáv, alebo vytrvalo kráča cestou silného a vznešeného úsilia), dosiahne nakoniec ich uskutočnenie a splnenie vo vonkajších podmienkach svojho života. Zákonitosť rastu a prispôsobenie platia všade. Človek sa nedostane do chudobinca alebo žalára tyraniou osudu či okolností, ale cestou nízkych myšlienok a podlých túžob. Podobne sa človek s čistou mysľou nedopustí znenazdania zločinu pod tlakom len vonkajšej sily. Zločinnú myšlienku dlho pestoval tajne vo svojom srdci a hodina príležitosti vyjavila svoju nahromadenú silu. Okolnosti netvoria človeka; len mu ukážu, kto je. Neexistujú okolnosti, za ktorých by človek mohol poklesnúť do neresti a utrpenia, ktoré s tým súvisia, okrem zvrhlých záľub, alebo stúpať k cnosti a jej čistej radosti bez neustáleho zvelebovania vznešených cieľov; a preto je človek ako pán a vládca myšlienky tvorcom seba samého a strojcom a stvoriteľom svojho prostredia. Dokonca i pri zrode vzíde duša z prostredia, ktoré je jej vlastné a na každom kroku svojho pozemského putovania priťahuje tie kombinácie okolností, ktoré sa objavujú a ktoré sú obrazom jej vlastnej čistoty a i nečistoty, sily a slabosti. Ľudia nepriťahujú to, čo chcú, ale to, čím sú. Ich rozmary, fantázie a ambície sú oslabované na každom kroku, ale svoje najvnútornejšie myšlienky a túžby kŕmia vlastnou potravou, čistou alebo nečistou. Človek si okovy nasadzuje sám. Myšlienka a čin sú žalárnikom Osudu – väznia, keď sú nečestné. Tak isto sú aj anjeli Slobody – oslobodzujú, keď sú ušľachtilé. Človek nedostane to, čo si praje a o čo prosí, ale to, čo si oprávnene zaslúži. Jeho priania a modlitby sú splnené a vypovedané, len keď sú v súlade s jeho myšlienkami a činmi. Vo svetle tejto pravdy – aký ma potom zmysel „bojovať proti okolnostiam“ ? Znamená to, že človek sa celú dobu vzpiera vonkajším vplyvom, zatiaľ čo celú dobu živý a uchováva ich príčinu vo svojom srdci. Táto príčina môže prijať podobu vedomej neresti či nevedomej slabosti, ale nech už ide o čokoľvek, neústupčivo brzdí úsilie svojho držiteľa a náprava je teda nadmieru nutná. Ľudia sa úzkostlivo snažia zmeniť svoje prostredie, ale nie sú ochotní meniť samých seba, a preto zostávajú zviazaný. Človek, ktorého nepodlomí seba ukrižovanie, vždy dospeje k dosiahnutiu cieľa, ktorý si stanovil vo svojom srdci. Toto platí ako i pre veci pozemské, tak aj pre veci nebeské. Dokonca i človek ktorého jediným cieľom je získať bohatstvo, musí byť pripravený podstúpiť veľkú osobnú obeť, než svojho cieľa dosiahne; o koľko viac potom ten, kto chce uskutočniť silný a vyvážený život? Tu je príklad človeka, ktorý je zúfalo chudobný. Nesmierne túži po tom, aby sa jeho okolie a pohodlie domova zlepšilo, avšak neustále zanedbáva svoju prácu a myslí si, že má právo podvádzať svojho zamestnávateľa z dôvodov nízkeho platu. Takýto človek nerozumie najjednoduchším základom tých zásad, ktoré sú podstatou pravého blahobytu.



Nielenže je úplne neschopný povstať zo svojej úbohosti, ale v skutočnosti k sebe priťahuje stále väčšiu biedu tým, že zotrváva v nezlúčivých, podvodníckych a nečestných myšlienok, na základe ktorých koná. Tu je príklad bohatého človeka, ktorý je obeťou bolestnej a neustupujúcej choroby, ktorá vzišla z obžerstva. Je ochotný dať veľké množstvo peňazí, aby sa jej zbavil, ale nie je ochotný vzdať sa svojej túžby po prejedaní sa. Chce uspokojiť svoju chuť po bohatých a neprirodzených jedlách a popritom si zachovať svojej zdravie. Takýto človek si zdravie vôbec nezaslúži, pretože sa ešte nenaučil základným zásadám zdravého života. Tu je príklad zamestnávateľa, ktorý si osvojuje nepoctivé spôsoby, aby sa vyhol plateniu stanovenej mzdy, a v nádeji získania väčších ziskov zníži platy svojich zamestnancov. Takýto človek si blahobyt vôbec nezaslúži. Keď skrachuje jeho povesť, ako aj jeho financie, hádže vinu na okolnosti, bez toho aby vedel, že on je jediným strojcom svojho stavu. Predstavil som tieto tri prípady pre znázornenie pravdy, že človek je (hoci skoro vždy nevedome) príčinou svojich okolností, a že i keď smeruje k dobrému cieľu, neustále si marí jeho dosiahnutie udržovaním myšlienok a túžob, ktoré sú v úplnom nesúlade s týmto zámerom. Takýchto prípadov môže byť mnoho a môžu sa obmieňať takmer do nekonečna, ale to nie je nutné. Čitateľ môže, pokiaľ sa tak rozhodne, sledovať činnosť myšlienok vo svojej vlastnej mysli a vo svojom živote a pokiaľ tak neurobí, samotné vonkajšie fakty nemôžu slúžiť ako podklad k usudzovaniu. Okolnosti sú avšak veľmi spletité, myšlienka je tak hlboko zakorenená a podmienky pre šťastie sa tak líšia od jedinca k jedincovi, že celkový duševný stav človeka (hoci je jemu samotnému známy) nemôže nikto posudzovať iba z vonkajšieho pohľadu na jeho život. Človek môže byť v určitých smeroch čestný, a aj tak trpieť biedou. Človek môže byť v určitých smeroch nečestný, a aj napriek tomu získať bohatstvo. Avšak často utváraný záver, že jeden človek zlyhá vďaka svojej poctivosti, a druhý prosperuje vďaka svojej nepoctivosti, je výsledkom povrchného úsudku, ktorý predpokladá, že nečestný človek je skoro úplne skazený, a že čestný človek je skoro úplne cnostný. Vo svetle hlbšieho poznania a širšej skúsenosti je takýto úsudok považovaný za nesprávny. Nečestný človek môže mať niektoré obdivuhodné cnosti, ktoré ten druhý nemá; a čestný človek niektoré neprístojné zlozvyky, ktoré nie sú prítomné v tom druhom. Čestný človek zberá dobré výsledky svojich čestných myšlienok a činov; tiež na seba prináša utrpenie, ktoré vzniká z jeho zlozvykov. Podobne zberá nečestný človek svoje vlastné šťastie a nešťastie. Prevláda obľúbený názor, že človek trpí vďaka svojej cnosti, ale pokiaľ človek zo svojej duše nevytrhne i s koreňom chorobnú, horkú a nečistú myšlienku, nemôže byť v postavení, aby vedel a prehlásil, že jeho utrpenie je výsledkom jeho dobrých a nie zlých vlastností. A na ceste, avšak dlho pred dosiahnutím onej zvrchovanej dokonalosti, objaví, že v jeho mysli a v jeho živote funguje veľký zákon, ktorý je absolútne spravodlivý, a ktorý preto nemôže odmeňovať dobro za zlo, a zlo za dobro. S takýmto poznaním potom bude vedieť, dívajúc sa späť na svoju minulú nevedomosť a slepotu, že jeho život je a vždy bol správne usporiadaný, a že všetky jeho minulé skúsenosti; dobré i zlé, boli spravodlivým dielom jeho vyvíjajúcej sa, ale ešte nevyvinutej osobnosti.

Z dobrých myšlienok a činov nemôžu nikdy vzísť zlé výsledky, zo zlých myšlienok a činov nemôžu nikdy vzísť výsledky dobré. Tým sa potvrdzuje príslovie, že z obilia vyrastie len obilie a zo žihľavy len žihľava.

 


 2. Kapitola z knihy James Allen – Ako človek zmýšľa (3/4 z danej kapitoly)
Audioknihu si môžete vypočuť na YouTube 

Moje knihy o sile nášho myslenia nájdete na goodvibes.sk