AKÍ SME BOHATÍ? 

V jeden deň otec spolu so svojou bohatou rodinou zobral svojho syna
na výlet po celej krajine, pretože mu chcel ukázať rozdiely medzi ľuďmi
a hlavne mu chcel ukázať, akí chudobní sú ľudia v iných častiach
krajiny. Strávili jeden celý deň a celú noc na farme jednej veľmi
chudobnej rodiny. Keď sa vrátili z výletu, otec sa opýtal syna:
„Tak ako sa ti páčil výlet?“
„Bolo to veľmi pekné, tati!“
„A videl si akí chudobní sú ľudia?“, spýtal sa ho otec.
„Áno!“
„A čo si sa naučil?“

Syn odpovedal:
„Všimol som si, že my máme doma jedného psa, no oni ich majú
štyroch. Máme bazén, ktorý dosiahne až do stredu našej záhrady, oni
majú jazero, ktoré nemá konca. V našej záhrade máme drahé
dovezené lampy, oni majú tisíce hviezd. Naša záhrada je veľmi veľká,
ale oni majú pre seba celú krajinu.“
Keď malý chlapec skončil, jeho otec nemal slov. A syn ešte dodal:
„Ďakujem, tati, že si mi ukázal, akí sme chudobní!“

 

NIE JE DARČEK, AKO DARČEK

Dievčatko pripravovalo darček. Balilo škatuľu do veľmi drahého zlatého
papiera.Použilo ho neprimerane veľa a k tomu pridalo množstvo
všelijakých ozdôb a farebnej stužky.
„Čo to robíš?“ vyčítal je príkro otec. „Toľko papiera vyjde nazmar. Vieš,
koľko to stojí?“
Dievčatko si škatuľu pritlačilo k srdcu a so slzami v očiach sa stiahlo do
kúta. Na druhý deň pricupkalo k otcovi ako vtáčatko a podalo mu
škatuľu v zlatom papieri ako dar.
„To je pre teba, ocko.“ zašepkala.
Otec znežnel. Bol asi pritvrdý. Veď to bol darček preňho. Pomaly
rozviazal stužku, trpezlivo rozbaľoval zlatý papier a pomaličky,
pomaličky otvoril škatuľu. Bola prázdna! Nepríjemné prekvapenie
roznietilo jeho výbušnosť:
„To si premárnila všetok papier a stužky, aby si zabalila prázdnu
škatuľu?!“
Dievčatku znova slzy zaplavili očká:
„Ale, ocko, škatuľa nie je prázdna. Vložila som do nej milión božtekov!“
Preto má dnes istý človek na pracovnom stole v kancelárii škatuľu od
topánok.
„Veď je prázdna!“ čudujú sa všetci.
„Nie, nie je prázdna. Je plná lásky môjho dievčatka!“ povie zakaždým.

 

MÁŠ ŠŤASTIE ALEBO SMOLU?

Kedysi dávno žil jeden farmár. Tento farmár mal koňa. Zbožňoval ho,
bol to jeho milovaný kôň. Pýšil sa ním a bol na neho hrdý. Vďaka
koňovi farmár vedel zarobiť na obživu celej rodiny.
Jedného dňa tento kôň ušiel. Celá dedina sa dozvedela čo sa stalo.
Prišli za farmárom, chytali sa za hlavy a nariekali:
„Panebože, tvoj obľúbený kôň ušiel, to je veľmi zlé!“
Farmár sa na nich vľúdne pozrel a povedal: „Možno..“
Ďalší deň sa kôň vrátil. Nevrátil sa sám, ale prišiel rovno s tromi ďalšími
divokými koňmi.
Opäť sa zbehli všetci susedia a celá komunita. Tento krát sa
samozrejme radovali, tešili sa a hovorili farmárovi:
„Super, vráti lsa ti tvoj obľúbený kôň a teraz ich máš ešte viac. Máš
šťastie!“
Farmár sa na nich opäť pozrel a podal im rovnakú odpoveď ako
v predchádzajúci deň: „Možno..“
Ďalší deň sa farmárov syn snažil skrotiť jedného z divokých koní. Ako
tak na ňom jazdil, tka ho kôň zhodil na zem a syn si zlomil nohu na
troch miestach.
Zbehli sa všetci susedia a nariekali:
„Panebože, ten hlúpy koň ti zranil syna. Čo teraz budete robiť? To je
ale hrozné!“
Farmár odpovedal: „Možno..“
Ďalší deň prišla na farmu armáda zobrať mladých mužov na vojnu.
Pobrali každého syna až na toho farmárovho. Nemohli ho zobrať kvôli
jeho zlomenej nohe.
Zbehli sa všeti susedia, boli smutní, že ich synov pobrali ale radovali sa
za farmára, že jeho syn ostal v dedine.
„Máš také šťastie farmár, tvoj syn tu ostal a nemusel ísť riskovať svoj
život. To je ale super!“
Múdry farmár naposledy riekol: „Možno.. „

 

KOĽKO NÁM TOHO SKUTOČNE TREBA?

Mladý novinár putoval do Poľska, aby robil interview s jedným slávnym
rabínom.
Keď vošiel do rabínovho bytu, čo bola jednoduchá izba, kde bola iba
posteľ, obyčajná polička s knihami a stolček, nedalo mu to, aby sa
neopýtal: „Rabi, kde máte nábytok?“
„A kde máte nábytok vy?“ odpovedal rabín.
„Kde mám ja nábytok?“ opýtal sa zmätene novinár. „Ale… ja tadiaľto
predsa iba prechádzam…“
„Veď aj ja,“ povedal rabín. „Veď aj ja.“

 

Zdroj: internetové blogy